úplne vystihnúť jeho osobnosť. Zopakujem len slová nebohého už Toňa Benčíka: "Emil bol zo svoju calu dušu a činmi kervavým Prešovčanom."
Osobne som mal to šťastie, že som ho poznal už ako malý chlapec, keď ma mamka brala z Hanušoviec na Topľou na svoje nákupy do Prešova do obchodného domu textilu Gero, kde bol vedúcim a dušou tohoto obchodu. Tento jeden z najväčších športovcov v dejinách Prešova to všetko dokázal pri svojej každodennej práci. Sympatický, inteligentný, vysoký a skutočne pekný mládenec to vedel so zákazníkmi, ako nikto iný a najmä ženy neľutovali čas a vyčkávali, aby boli obslúžené práve týmto človekom. Ešte dnes mám v pamäti jeho lahodný pohyb, držanie tela, slovom eleganciu, a to ho charakterizovalo aj na ihrisku či na klzisku. To som však vtedy ešte nevedel, že tento pán bude jedným zo strojcov môjho, a nielen športového života. Po príchode na gymnaziálne štúdium do Prešova ma v konvikte františkánov na "táborisku" objavil pán Naháč a priviedol ma k nemu do obchodu. Povedal: "Emilku, priviedol som ci futbalovo čudo, našol som ho na hrisku v konvikce!" "Pišta bači, šak ja ho poznam od maľučka. Ľem neznam jaké ma kresné meno, bo jeho mamka ho vola Slávku."
"Moje meno je Miloslav Danko." Emil bači sa na mňa pozrel a hneď ma pokrstil. "Sluchaj, tu s takym menom nemožeš bavic futbal, bo še nezmescíš na plagát. Budzeme ce volac Milan." Poďakoval som sa, ale vtedy som ešte nevedel, že toto meno mi zostane a že ešte aj dnes sú ľudia prekvapení, že ja som v skutočnosti Miloslav.
O Emilovi Biharym sa pohovorilo a popísalo veľmi veľa, no to všetko nikdy nepochopí ten, kto ho nevidel hrať futbal a hokej na vtedy ešte prírodnom ľade. Do ŠK Slávia Prešov prišiel z PTVE Prešov v roku 1936. V tom istom roku som sa aj ja stal členom tohoto klubu v družstve žiakov pána Naháča. Do ŠK Slávia prišiel ako hotový hráč futbalu a hokeja. Tento futbalový umelec, technik a žonglér zamestnával už vtedy domácich a zahraničných lanárov, ktorí sa ho snažili získať pre svoje kluby. Nebolo dňa, aby do obchodu, v ktorom pracoval, nechodili za ním s návrhmi na prestup. Bratislava, Komárno, Fiľakovo, Užhorod, Košice mali záujem o jeho futbalové služby. Pivovarník pán Bauernebl z Košíc ho chcel do mužstva KAC Košice a sľuboval mu mesačne 10 000 Kčs, na túto dobu obrovské peniaze. O sľuboch budapeštianskych klubov, a to MTK a Ferencvárosu ani nehovoriac. Emil Bihary odolal všetkým ponukám a nebolo tých peňazí, aby on opustil svoj rodný Prešov. V tom bola jeho ďalšia veľkosť a titul - i keď in memoriam - čestný občan mesta Prešova by mu určite patril. My, jeho odchovanci, sa možno dožijeme ešte toho činu. Páni mestskí poslanci na čele s pánom primátorom, porozmýšľajte a urobte šľachetnú vec!
Spomenul som, že bol aj vynikajúcim hokejistom - najlepším v Prešove a v rokoch 1940 - 1944 reprezentantom Slovenska. Nik ho nepoznal unaveného, veľa toho dokázal vtesnať do 24 hodín. Svoje krédo vtláčal aj nám dorastencom do hláv a že to bolo užitočné pre prešovský futbal, opíšem v stati o "zlatých dorastencoch".
Ďalšia veľkosť tohoto športovca bola v tom, že to bol doslova futbalový umelec, ktorý vedel vtedy na "pľacoch" brilantne kožené čudo ovládať. No to, čo vedel už v zrelom veku a mal pri sebe Grobára a Madarassiho , to bola proste symfónia futbalu. Mal som to šťastie hrať s týmito borcami v mužstve dospelých - v ligovej ŠK Slávia. Všetci traja boli všetkými masťami už ostrieľaní futbaloví lišiaci, no Bihary a Grobár - to bola samostatná kapitola. Obidvaja strašne ľúbili, najmä keď zistili, že súper je slabší, pohrať sa s loptou aj na úkor toho, že my ostatní sme sa stali divákmi pri ich "futbalových expertízach".
O Emilovi Biharym sa budem zmieňovať aj v ďalších častiach. Jeho osobnostný zástoj - to sú zlaté dejiny prešovského futbalu a hokeja.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
