Mnohí boli analfabeti, čo sa báli priznať v sčítacích hárkoch
Sčítanie obyvateľov, domov a bytov na Slovensku v tomto čase vrcholí. Ľudia nie sú spokojní s tým, ako sú koncipované otázky, čo všetko sa zisťuje a sčítanie nepovažujú až za také anonymné. Na tému "sčítania ľudu" po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1921 v ČSR, sme písali 23. mája tohto roku. Teraz sa k tejto téme vraciame a pokúsime sa priblížiť nielen atmosféru tejto významnej udalosti, ale aj kultúrne a sociálne pomery spomínaného obdobia. Termín sčítania určili premyslene na 21. február, kedy už bolo po fašiangoch a úradníci nemali spoločenské povinnosti, mohli sa teda naplno venovať sčítaniu. Dôležitú a nie ľahkú úlohu mali v ňom najmä na vidieku učitelia, veď tam boli zároveň šíriteľmi osvety a kultúry. Škola ma miestny hostinec boli miesta, kde sa ľudia mohli niečo nové dozvedieť.
Vyhlášky v mestách, bubeníci v obciach oznamovali, čo sa bude pri sčítaní zisťovať. Prešovský škôldozorca (inšpektor) Pavel Gallo vyzval 8. februára 1921 všetkých učiteľov ľudových i meštianskych škôl (terajších základných) obežníkom, z ktorého citujem: "... v záujme vlastnej reputácie učiteľov pri sčítaní a zaistení dôvery vrchnosti treba upozorniť dietky v škole na zásady, dľa ktorých má byť sčítanie prevedené, aby to povedali doma rodičom."
Podľa vzoru Prešovčanov tak postupovali škôldozorcovia aj v iných mestách. Dokonca učitelia chodili po domoch ľuďom vysvetľovať význam a účel sčítania a ubezpečovať ich, aby sa nebáli odpovedať na otázky. V dedinských krčmách, totiž miestni vševedkovia vystríhali ľudí, aby na nič neodpovedali, najmä nie na otázky týkajúce sa znalosti čítania a písania. Lebo vraj negramotných budú zatvárať. Mnohí vedeli chatrno písať po maďarsky čomu ich učili v škole, pričom tento jazyk dobre neovládali, doma sa rozprávali v nárečí a v škole ich po slovensky neučili.
Podaktorí, čo boli v Amerike, sa síce naučili po anglicky, ale zabudli písať po maďarsky a slovenčine dávali poriadne po boku. Skrátka boli analfabeti.
V samotných Košiciach bolo podľa štatistiky z roku 1910 vyše 15 percent negramotných zo 44 tisíc 200 obyvateľov. Bol to už pokrok oproti roku 1900, kedy ich bolo až 21,2 perc. zo 40 tisíc 400 obyvateľov. Pokiaľ ide o počet obyvateľov a národnosti, v roku 1880 mali Košice 32 tisíc 165 obyvateľov (z nich 3 281 príslušníkov armády). K slovenskej národnosti sa hlásilo 40,9, k maďarskej 8 a k nemeckej 13,5 perc. Maďarizáciou sa v roku 1890 znížil počet obyvateľov slovenskej národnosti na 33,6 perc., v roku 1900 klesol na 22,9 perc. Obyvateľov Košíc maďarskej národnosti bolo v tom istom roku 66,3 perc. a nemeckej poklesol na 5,4 perc. V roku 1919 mali Košice 46 tisíc 178 obyvateľov.
Na vidieku boli ľudia, ktorí vynikali nad bežný priemer vedeli nielen čítať a písať, predplácali si noviny, vzdelávali sa z tlače v pestovateľstve i chovateľstve, mali prehľad o ekonomike i politike. Odovzdávali informácie iným. Aj pred sčítaním ľudu zohrali pozitívnu úlohu. Mnohí gazdovia sa od týchto ľudí, ktorí čítali v krčme nahlas noviny, prvýkrát dozvedeli napr. aj o význame hygieny. V čase pred sčítaním ľudu v sečovskej krčme vyvolala senzáciu správa o baciloch na francúzskej bankovke. Skúmali ju po trojmesačnom obehu a zistili na nej údajne 70 miliónov baktérií, z čoho vyplynulo poučenie: treba sa vyhýbať nebezpečnému návyku brať bankovky do naslinených prstov, lebo tak sa vraj ľahšie prenášajú choroby.
Vážne znepokojenie spôsobili v Šarišskej župe zásielky krakovského časopisu Slovák, ktorý vydával istý Jehlicska. Šarišania ho označili za "maďarského agitára, ktorý zradil slovenskú vec". Časopisy boli v obálkach a ako odosielateľ bol uvedený prešovský župan Ján Brežný. Keďže to bol podvod a s časopisom nemal Brežný nič spoločné, záležitosť dementoval v miestnej i ústrednej tlači, o čom sa chlapi dozvedeli tiež v krčmách.
V deň pred sčítaním ľudu sa Košice stali sídlom hlavného policajného orgánu s pôsobnosťou pre celé východné Slovensko. Vtedy minister vnútra Dr. Mičura osobne uviedol do funkcie policajného riaditeľa Dr. Sládka v zasadacej sieni župného domu. Kým vrchnosť oslavovala, jej podriadení hliadkovali a výsledkom boli okrem iných aj tieto úlovky: Chalupník z Bačkova viezol na voze pätnásť kusov guľatiny bez označenia pečiatkou a nemohol preukázať, že drevo kúpil. Polícia drevo zhabala. Kolportéra novín Bélu Murata, ktorý mal svoje stále miesto na rohu Hlavnej a Mlynskej v Košiciach, predviedli na políciu. Okrem názvu novín Slovenský východ totiž vykrikoval aj titulky článkov a ich obsah, čo vtedy nebolo dovolené a trikrát nerešpektoval upozornenie policajta. Na políciu predviedli aj Jána Signoriniho majiteľa hostinca Levočský dom na Hlavnej s Jiřím Šimůnkom majiteľom Slávie, tiež na Hlavnej ulici v Košiciach za prekročenie policajnej hodiny. Tá bola povolená do 23.00 hod. Za opakované porušovanie tohto nariadenia, boli nielen vysoké pokuty, ale aj podmienečné tresty.
Vrátim sa ešte k sčítaniu: jeho príprava v roku 1921 nebola taká dokonalá ako teraz, nehovoriac o priebehu a vyhodnotení výsledkov bez akejkoľvek techniky, ale bola zato personálne silná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
