výtvorom očaril svet detí a dospelých. Všetkému bola na vine lenivosť a pečená klobása. Vynálezca Wim Jam Ouboter býval iba päťsto metrov od stánku, kde predávali jeho obľúbenú pečenú klobásu. Vzdialenosť päťsto metrov sa mu zdala priveľká, aby ju prekonal pešo. Bicykel sa mu pre pol kilometra neoplatilo vytiahnuť z garáže. Ani električka nebola dobrým riešením, lebo niekedy bolo na ňu treba čakať aj desať minút. Ouboter si v roku 1993 vyfabrikoval kolobežku, s ktorou sa za pár minút dostal k svojej obľúbenej búdke s klobáskami. Neskôr na svoj nový výtvor aj zabudol, no netrvalo dlho a deťom sa nový mikrodopravný prostriedok zapáčil.
Vynálezca má švajčiarsko-holandský pôvod. V škole nepatril medzi najlepších, no vždy niečo majstroval. Rodičia podľa švajčiarskych tradícií chceli z chlapca vychovať bankára. Študoval v zámorí, no v Amerike sa naučil, že s dobrým marketingom sa dá predať všetko. Kolobežka sa zdala byť výnimkou. Výnalezca v roku 1997 založil firmu pod menom Micro Mobility System. V Európe skladaciu kolobežku nikto nebral vážne. Nakoniec sa Ouboterovi podarilo dohodnúť s tajvanským majiteľom továrne, kde sa montovali bicykle. Ľahký, prenosný dopravný prostriedok sa za krátky čas stal veľmi obľúbeným v Japonsku.
Japonci sú nižší než Európania, preto im nový vynález doslova sadol. V preplnených mestách s vysokou hustotou zaľudnenia sa nový výrobok veľmi osvedčil. Ouboter sa vôbec nepovažuje za vynálezcu. Tvrdí, že kolobežka nie je žiadnou novinkou, veľkou novinkou je, že za chvíľu sa dá zložiť. Vynálezca dokonale vycítil, aká novinka by sa mala objaviť na trhu. Snáď priskoro, lebo v roku 1997 ešte nebola Európa zrelá na skladaciu kolobežku. V jeho domovine ho porovnávajú s Nicolasom Haynekom vynálezcom hodiniek Schwatz, ktorý svojim objavom zreformoval celý hodinársky priemysel.
Veľkomestá s preplnenou dopravou vidia v novom mikrodopravnom prostriedku nielen módny hit, ale aj každodennú praktickú pomôcku. S ním sa dajú prekonať menšie vzdialenosti bez problémov. Odborníci zistili, že priemerná rýchlosť áut v Paríži neprekračuje rýchlosť jedenásť kilometrov za hodinu. S takouto rýchlosťou sa dostaneme hocikde aj na skladacej kolobežke. Ďalšou výhodou je, že jazdu si dokáže vo veľmi krátkom čase každý osvojiť.
Ouboterov vynález si všimli aj veľké firmy. Niektoré firmy vidia budúcnosť kolobežiek v podnikovej doprave. Viac tisíc kusov si objednali aj významné letecké spoločnosti ako Swissair a Lufthansa. Kolobežku používajú zamestnanci leteckých spoločností v hangároch a na letištnej ploche. Nemecký parlament si objednal stopäťdesiat kusov, čo tiež nie je zanedbateľné. Záujem o skladaciu kolobežku je stále väčší, počet výrobcov stále narastá. Často sa objavujú výrobcovia, ktorí vyrábajú kolobežky ilegálne.
Záujem o túto novinku stále rastie, do biznisu sa zapojili aj veľké siete hypermarketov. Vo Francúzsku v značkových predajniach sa ceny pohybujú od tristo do tisíc frankov. Na periférii sa dá kúpiť kolobežka bez značky už za štyristo frankov. Kto chce kúpiť značkový tovar, musí zaň poriadne zaplatiť. Ouboterovej firme predpovedajú zisk až dvesto miliónov šviajčiarskych frankov, čo už vo svete biznisu predsa len niečo znamená. Vynálezca tvrdí, že tejto novinke veští dlhšiu budúcnosť než akú predpovedajú Pokémonom. Vo Šviajčiarsku poisťovne uvažujú o novom produkte pre majiteľov kolobežiek.
Pomaly sa z kolobežkovania stal akýsi nový šport. Podľa plánov v tomto roku vo Švajčiarsku budú organizovať prvé majstrovstvá sveta. Mali by sa konať vo voľnom štýle v troch disciplínach. Vidíme, že aj na prelome dvoch tisícročí môže ľudí očariť celkom jednoduchý vynález. Úspech je v jednoduchosti a neopakovateľnosti. Ľudia ťažko prijímajú nové veci, ešte stále sú konzervatívni a všetko nové vyvoláva rozpaky. Vynálezcovi trvalo dosť dlho, kým svoj nápad presadil. Napokon sa mu to predsa len podarilo. Neodsudzujme preto nové veci, lebo nemôžeme vedieť akú majú pred sebou budúcnosť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
