dni budú nasledovať jeden po druhom," uvažuje Pavol Smejkal, autor cyklu 24 čiernobielych foto-obrazov vystavených v expozícii Východoslovenského múzea.
V Košiciach bol spočiatku známy ako cestovateľ a horolezec, cez hory sa dostal k fotografovaniu. Pôvodným povolaním veterinár, dnes žije z fotografie a čiastočne z výškových prác vykonávaných horolezeckou technikou.
Polovica vystavených vecí predstavuje obrazy prírodných zátiší z rôznych nasledujúcich storočí niekde na planéte zem. Ďalší tucet tvoria civilizácie budúcich vekov. Pôvodne malo ísť o akýsi kalendár, ale nakoniec vznikli foto-obrazy vzdialenej budúcnosti.
Sú vytvorené klasickou technikou, ale výsledný záber spracováva autor digitálne. Skúsenosti získaval v popradskom Dome fotografie, kde absolvoval viacero dielní. Tematicky ho zaujímajú vzťahy jedinca a spoločnosti, násilia štátu, diktatúry a rovnako aj vplyvu reklamy na cítenie ľudí. Toto všetko je zastúpené aj vo výstave, ktorú Pavol Smejkal nazval "Imagine" (Predstav si).
Oči fotografa nás vedú do väzenského dvora, alebo hoci do regálu s gumenými bábikami, alebo sa prizrú chlapcovi na ošarpanom dvore, či na detail mŕtveho vtáka.
"Nazdávam sa, že aj za osemsto rokov môžete urobiť takúto fotku. Prírodu považujem za večný kolobeh.
Druhá polovica je zas o civilizácii. O bežiacom toku udalostí," vysvetľuje autor.
Práve táto časť na niekoho možno zapôsobí depresívne. Pavol Smejkal sa však nazdáva, že napríklad záber mŕtveho vtáka symbolizuje pominuteľnosť každého jednotlivého živého tvora, ale nemôže pôsobiť nijako depresívne. Podľa neho ide o nezmeniteľný fakt. Niektoré z fotografií pôsobia exoticky, človek by si pomyslel, že vznikli v ďalekých krajinách. Omyl.
"Keďže tvrdím, že zábery sú z budúcnosti, nešlo o to, aby som ich nejako geograficky lokalizoval. Odohrávajú sa niekde na zemi. Sú na nich kamene, ktoré môžu byť hocikde inde, rovnako strom, ktorý môže rásť kdekoľvek. Napríklad záber pripomínajúci detail exotickej krajiny. Vznikol ráno po daždi v parku pred Štátnym divadlom. Ale pokojne by mohol vzniknúť hoci v Amazónii," prezrádza člen fotografického klubu K91 a Spolku slovenských fotografov. "Každá fotka je vlastne detailom, malým výrezom sveta. Zaujímavý je príbeh snímky s obhoreným domácim oltárikom a madonou. Dlho som z videnia poznal ženu, ktorá bývala v tom domčeku. Ale nikdy som s ňou nerozprával. Len som ju vždy vídal ako posedáva pred domom. Zrejme nikdy nepracovala a bola dosť opustená. Ten obrázok súvisí s jej paradoxnou smrťou. Neumrela na starobu, ale zadusila sa pri horiacom televízore, do ktorého udrel blesk. Muselo to byť rýchle. Zomrela teda vo svojej izbe, takýmto zvláštnym spôsobom. Mne potom dovolili ísť do domu a vznikla táto fotka. Je to zvláštny osud takto skončiť. Tento záber vlastne polemizuje o tom, či tu bude kresťanstvo a či táto symbolika prežije v takejto forme ešte sedemsto rokov."
Najbližšie plány Pavla Smejkala súvisia s jeho druhou profesiou výškovými horolezeckými prácami. Občas ho zavedú do útrob dvestometrového komína, alebo zas do 50 metrovej tmavej hĺbky. Už dlhší čas objektívom mapuje túto špecifickú robotu. Čaká na chvíľu, keď zozbierané zábery budú zrelé na výstavu. Buď v rámci súťaží World Press Photo, alebo ako samostatný cyklus.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
