kvôli chorobe) zaspomínať a oprášiť hlasivky vyše dve stovky divákov. Starších aj mladých. Všetkým učarila spontánnosť textov a jednoduché chytľavé nápevy. Určite sa mnohí tešili aj na charizmatického lídra kapely Janka Kurica. S ním sme si dali rande tesne pred vystúpením. Spoločnosť nám robil diktafón a chrumky...

Práve štartuje kampaň pod názvom Kopírovanie zabíja hudbu. Vy osobne ju tiež podporujete. Ako ste sa dostali k tejto aktivite a prečo?

- Dostal som k tomu, ako slepé kura k husliam. (smiech). Túto aktivitu podporujem z toho dôvodu, aby som uchránil autorské práva moje a mojich kolegov. V podstate však dávam za pravdu aj pánovi Hečkovi (spevák Free Faces - pozn. redakcie), že je to boj o to, aby nestrácali zisky veľké gramofónové firmy, ktoré v podstate zavinili to, že CD stoja okolo 600 až 700 korún. To je asi jedna desatina z platu priemerného Slováka. Pochybujem, že hociktorý priemerný Nemec, by dal za jedno CD jednu desatinu z platu.

Nebolo by možno pre kapely a vydavateľstvá lepšie, keby urobili pre svojho klienta viacero alternatív? Napríklad, že by CD z originál bookletom stálo 500 korún a bez neho iba 250...

- Podľa mňa samotný booklet až tak veľa nezaváži. Bolo by lepšie, keby CD stálo 200 až 300 korún a určite by tých pirátskych bolo oveľa menej.

Myslíte si, že je možné cenu, aspoň u slovenských interpretov, stlačiť na takúto hranicu?

- Nie je to možné, pretože skoro všetci vydávame u nadnárodných vydavateľstiev. Je s nimi výhodné spolupracovať, pretože majú rôzne páky na médiá a na financie napríklad na videoklip. Je to začarovaný kruh. Náklady sú dosť veľké. Ale verím tomu, že by sa komerčnou politikou vydavateľstiev dala cena stlačiť. Bolo by potrebné vyskúšať to, či bude stačiť vydavateľovi za jedno CD 250 korún. Tajne by som veril, že tých CD by sa predalo viac, náklady by sa vrátili a poslucháčov, ktorí by si kúpili originál, by bolo viac.

Na scéne ste už nejaký ten rok. Zažili ste ešte éru socializmu, politický prelom a súčasnosť. Zmenilo sa niečo?

- Myslím si, že sa až tak veľa nezmenilo. Zmenilo sa akurát to, že na scénu vyšli veľké vydavateľstvá, ktoré diktujú. Ľudia sa nijako zvlášť nezmenili, stále sme to my Slováci, alebo oni, Česi. Zdá sa mi, že za socializmu bolo viacej emócií, entuziazmu a radosti. Dnes kapely, ktoré začínajú, chcú byť hneď veľmi slávne a hneď chcú predať strašné množstvo nosičov a byť bohaté. Pamätám si, že sme tri, štyri roky hrali koncerty skoro zadarmo. Za 90 korún. Nevadilo nám to a vôbec sme nerozmýšľali nad tým, že by sme raz mohli zarábať. Tešilo nás, že tešíme druhých.

Váš posledný album je záznam zo živého koncertu. Napriek tomu, že ste ostrieľaní muzikanti, nemali ste pred nahrávaním trému?

- Trému som nemal, pretože som sa na tento koncert strašne tešil a navyše bolo okolo toho veľa roboty, takže na trému neostal čas. Vzhľadom na to, že sme tam mali veľa hostí, mal som voči nim určitú zodpovednosť, takže som nemyslel na seba. Tréma prišla až po nahrávaní.

Najpopulárnejšou skladbou posledného albumu sa stal váš duet s Věrou Bílou. Ako ona zareagovala na tento úspech?

- Je veľmi prekvapená. Bola vlastne po prvýkrát a práve s touto pesničkou akceptovaná v slovenských a českých médiách. Pritom je veľmi populárna a známa v celej západnej Európe. Paradoxne sa stala, oblúkom cez Európu, slávna aj na Slovensku a v Čechách.

Věra Bílá je Rómka. Nestretli ste sa po úspechu piesne Ó maňo v tejto súvislosti s negatívnymi reakciami niektorých ľudí?

- Nestretol som sa s tým a ak áno, väčšinou to boli primitívni ľudia, nebudem ich radšej menovať. Myslím si, že ak aj niekto nemá toto etnikum rád, ale pieseň, pokiaľ má istú úroveň, nemôže nikomu ublížiť. Pieseň je úplne niečo iné. V tej skladbe nikoho neurážame. Je to normálna, dobrá pesnička. Nie je dôvod, byť naštvaný.

Chystáte sa do Čiech?

- My sme teraz v Čechách ako doma. Hráme tam veľa koncertov. Napríklad v Prahe sme hrali za posledný rok štyrikrát a vypredali sme stredne veľké sály. Boli sme milo prekvapení, že na naše koncerty chodia najmä mladí ľudia. Tohto roku vystúpime na troch najväčších festivaloch. Zatiaľ v rámci trhu nerozdeľujeme bývalý spoločný štát na Česko a Slovensko. Stále sa cítime byť aj Českou kapelou a cítime sa tam ako doma. Oni nás tam berú tiež, ako "svojich".

Predsa len, v playlistoch tamojších rádií sa objavujete zriedka. Ako je možné, že vypredávate sály?

- To je pre mňa záhada! (smiech). Možno preto, že momentálne vydavateľstvá pristúpili k vydávaniu rôznych reedícií a možno tí mladší poznajú našu tvorbu od svojich starších súrodencov, alebo priateľov z vysokej, či strednej školy. Existujú aj programy v televízii, kde sa vysielajú dokumenty z osemdesiatych rokov. Možno nás poznajú odtiaľ. V tejto súvislosti ma napadla jedna pikoška. Minulý mesiac sme mali koncert vo Valašských Kloboukoch, to je hlavné mesto Valašska, kde je kráľom Bolek Polívka a tam sme objavili našu revival kapelu. Poznajú všetky naše pesničky a hrajú ich ešte lepšie ako my... Sú veľmi nadšení a veľmi sa im naša tvorba páči. Dokonca nás aj pohostili originál slováckou slivovicou. Majú presne také isté zloženie ako my a navyše používajú aj klarinet, aby nezapreli v sebe to, že sú Valaši.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.