vymyslieť si svadbu od výmyslu sveta. Chceli peknú, romantickú...
Stalo sa však, že Jozef sa medzitým zahľadel do očí inej dievčiny. Mladej, naivnej a nevinnej ako detská slzička. Volala sa Kristína a Jozef si povedal, že ešte pred svadbou si trochu spestrí život... Vedel sice, že nemôže na ňu zhurta, ale keď pri prvých stretnutiach viac-menej vycítil, že Kristína je vo veciach lásky absolútne neskúsená, rozhodol sa pre úplne pomalý postup. Na druhej strane však nechcel, aby to prepuklo navonok, a tak sa s Kristínou tajne držiavali za ruky, bozkávali, objímali. Ešte dlhé roky potom si spomínal na tie chvíle, na to, ako mu Kristína, keď ho pevne objala, hovorievala: "Tak pevne ťa objímem, milý, že vytlačím z teba... všetko, dušu z teba vytlačím! Tak veľmi ťa ľúbim!"
Ale nič sa v tajnosti dlho neudrží a Jozef si uvedomil, že jeho nastávajúca čosi tuší. Neskôr už nielen tušila, ale už aj čosi vedela, spravila mu cirkus, sľúbil, že to rýchlo ukončí. Uverila mu.
ONA JE EŠTE NESKÚSENÁ...!
Raz sa však Alena dozvedela, že to celkom neskončilo. Boli spolu na nejakom večierku a tam mu vyrobila škandál. "Nič som s ňou nemal, prisahám, že nič, ona je ešte poctivá...!" bránil sa Jozef, ale k upokojeniu situácie to nijako neprispelo. "Aj dnes si šiel za ňou!" revala Alena. "Len som jej zavolal, aby... slovom, aby som to ukončil. Uvedomil som si, že robím chybu a že to môže ohroziť našu budúcnosť. Ver mi, drahá, nič som s ňou nemal, ona je ešte neskúsená!" Toto napokon neskôr na súde potvrdila aj sama Kristína, keď vypovedala ako svedok. Ale nepredbiehajme!
V záujme objektívnej pravdy treba uviesť, že kým Alena plakla a zúrila zároveň, Jozef sa kajal, ostatní, ktorí ich sledovali, sa na tom dobre zabávali a škodoradostne uškŕňali. Ale taký je už život! Alena plakala a zúrila čoraz viac a výsledok bol taký, že Jozef sa opil. Najprv si dal jeden koňak, hneď za ním druhý, tretí... A potom si ešte usŕkol vína a za tým si zasa neodpustil jeden dva koňaky. V hlave mu hučalo a horelo, vírili mu ňou všelijaké myšlienky, samozrejme, dal za pravdu Alene, veď on sám je všetkému na vine, ale na druhej strane, mala by aj ona uznať, že to prestrelila, veď s Kristínou doposiaľ nič nemal. Čo robiť? Poprosiť Alenu, aby mu odpustila? Alebo sa na to všetko vyfláknuť a začať nový život kdesi na druhom konci sveta? Alebo ísť za Kristínkou? Steny sa nebezpečne kývali, chvíľami sa mu zdalo, že podlaha šialene tancuje a nastalo zemetrasenie, chcel sa čohosi zachytiť, ale najprv rukami len tak zatrepotal do prázdna, potom sa chytil okolo pása, aby reku nespadol, a vtedy natrafil na čosi malé, tvrdé. "Aha, kľúče od auta!" Uvedomil si, že na zábavu prišli autom. A v hlave mu skrsol priam diabolský plán: rýchlo a nebadane sa vytratí a pôjde za Kristínkou. Alenu pustí k vode! Po chvíli však uvedomiac si, že kľúče od uata drží v ruke, zabudol, aký mal plán a zašiel za Alenou. Povedal jej, že pôjdu domov a nech sa teda prichystá. "Ty v takom stave chceš ísť autom?!" zhrozila sa Alena. "Poď!" zreval na ňu a už aj nasadal do škodovky. "Počkaj, nesmieš, počkaj..." kričala Alena a v poslednej chvíli prisadla k nemu. "Preboha, neblázni! Spomaľ! Zastav, prosím ťa, zastav!!!" Ale Jozef nič nedbal, naopak ešte väčšmi šliapol na plynový pedál.
BOL V TAKOM ZVLÁŠTNOM STAVE
Život je k niektorým ľuďom veľmi krutý! Jozefovi sa v tej chvíli zazdalo, že cez cestu prechádza akási mladá žena či skôr dievčina, mohla mať takých šestnásť sedemnásť, ale naplno si to uvedomnil až v tom okamihu, až v tej osudovej tisícine sekundy, keď nasledoval náraz a tú neznámu dievčinu odhodilo dobrých päť šesť metrov. V tej chvíli vytriezvel, bol v takom stave, akoby nič nebol vypil, neskôr na súde o tom vypovedal, že to bol "taký zvláštny pocit, akoby ho oblievali horúčava a mráz zároveň." Nezastal, práve naopak, šliapol na plynový pedál, aby bol čo najskôr preč z toho prekliateho miesta. Nevedel, či zrazená žije. "Asi už nie," pomyslel si vtedy. "Zbytočne tam pôjdem, aj tak je už mŕtva! Radšej odtiaľto rýchlo preč!" Zhruba po polhodine sa sám prihlásil na útvare niekdajšej Verejnej bezpečnosti, predchodcu dnešného Policajného zboru (príbeh sa odohral začiatkom sedemdesiatych rokov poznámka redakcie).
Rozospatý príslušník Verejnej bezpečnosti najprv nechápal, čo sa vlastne stalo a zdalo sa, akoby Jozefovi vôbec neveril, že niekoho zabil. Najhoršie na celej veci bolo to, že Jozef mu nevedel povedať, kde sa to stalo. Len to, že na tej a tej ceste... Keď dievčinu našli, bola mŕtva. Pri nehode utrpela zlomeninu spodiny lebečnej a ďalšie početné zlomeniny a odreniny. Podľa súdneho znalca by sa smrti nebolo dalo zabrániť "ani poskytnutím včasnej a odbornej lekárskej pomoci." Prokurátor Jozefa obžaloval z trestných činov opilstva a ublíženia na zdraví s následkom smrti, pretože "po tom, čo požil alkoholický nápoj, riadil motorové vozidlo" a "inému z nedbanlivosti spôsobil smrť". A prípad sa dostal na súd.
"Nechcel som to urobil, ľutujem, čo sa stalo... Celý život budem niesť ťarchu toho, že som spôsobil smrť náhodnej chodkyne... Neustále mám pred očami ten obraz, po celý život ma to bude prenasledovať. Alkoholické opojenie som si spôsobil sám,mal som vtedy vážne osobné problémy súvisiace aj s pripravovanou svadbou, z ktorej nakoniec aj tak nič nebolo. Viem, že život už nevrátim, ten sa nedá vrátiť, ale svedomitým životom pracujúceho človeka sa budem snažiť odčiniť všetko to, čo som urobil," kajal sa Jozef pred súdom. Potom ešte niekoľkokrát zdôraznil, ako veľmi ľutuje svoj čin.
Okrem Aleny ako očitého svedka nehody sa dostala k slovu aj Kristína: "Mala som Jozefa rada, bolo nám spolu strašne dobre, objímala som ho tak silno, že som z neho chcela dušu vytlačiť. Vôbec som nevedela, že má známosť s inou ženou a že je to dokonca vážna známosť a pomýšľajú na svadbu... Keby som to bola vedela, nič by som si s Jozefom nezačínala... Viem, že keby nebolo mňa, nebolo by k tomu došlo, neboli by sa pohádali, Jozef by sa nebol opil a nebol by vyhasil život nevinného dievčaťa. Ja som vinná, ja som všetkému na vine," zdôraznila Kristína a srdcervúco sa rozplakala. Dokonca až tak silno, že predsedajúci musel na pätnásť minút pojednávanie prerušiť, čo je zaznamenané v súdnom spise.
NAMIESTO EPILÓGU
Súd uznal Jozefa vinným podľa obžaloby a s prihliadnutím na všetky priťažujúce i poľahčujúce okolnosti mu naparil 22 mesiacov v prvej nápravnovýchovnej skupine. Niekoľko rokov po návrate z basy sa priženil kdesi na západne Slovensko a na východ sa už veľmi nevracal, zrejme si nechcel pripomínať tragédiu, ktorú spôsobil.
Alena sa vydala a donedávna ako solídna pani v stredných rokoch pracovala v jednom z menších východoslovenských miest ako administratívna pracovníčka v nemocnici s poliklinikou. Začiatkom tohto roka odišla do dôchodku... A "vinníčka" toho všetkého? Už vtedy, keď sa dozvedela, čo sa stalo, vzala na seba istý podiel viny na smrti. Už nikdy sa toho nezbavila. Zatrpkla, uzavrela sa do seba, akýmkoľvek známostiam s mužmi sa vyhýbala, nikdy sa nevydala... Občas ju vídavam prechádzať sa po uliciach, v jej zadumaných očiach možno ešte aj dnes - po troch desiatkach rokov - čítať, že pocitu viny sa dodnes nezbavila.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
