referendum. Obyvatelia zeleného ostrova totiž v ľudovom hlasovaní odmietli Zmluvu z Nice, čím uvrhli Brusel, metropoly členskej pätnástky i politické manažmenty kandidátskych krajín do paniky. Táto zmluva, na ktorej sa štyri dni a štyri noci (čo je absolútny rekord nielen v histórii únie, ale aj modernej politiky), vytrápili a dovydierali špičky 15 krajín EU, je totiž "ZÁKLADNOU PODMIENKOU PRIPRAVENOSTI EU NA BUDÚCE ROZŠÍRENIE".
Výraz v úvodzovkách nie je tvorbou autora, ale doslovný preklad zo záverečného komuniké summitu v Nice (11. december 2000). Summa summarum - po írskom "nie" základná podmienka rozširovania splnená nie je. V praxi to znamená, že vo vzduchu visia dohody o reforme inštitúcií (rozšírenie Rady ministrov, uvažovaných 7 miest pre Slovensko; Európskeho parlamentu, uvažovaných 13 poslancov pre SR; doplnenie EK, atď.). Takisto sú bezpredmetné nové hlasovacie pravidlá, dohodnuté po neuveriteľných zvadách a sérii ultimát na poslednú chvíľu nadránom 11.decembra. Znamená to ďalej, že mediálne dostihy v počte uzavretých kapitol zostali bez obsahu, na čo dosť tvrdo upozornil dokonca aj maďarský minister ZV Martonyi. Verheugen, Persson, Prodi a ďalší môžu koľko chcú uisťovať, že negociácie normálne pokračujú a "nepredpokladajú, že by sa ich proces mal spomaliť". Môže sa veru negociovať hoc° aj rýchlosťou svetla, keď chýba koncovka. Zhrnuté - de iure sa integrácia vrátila späť pred summit v Nice.
Veľkou otázkou je, kam sa proces rozširovania dostal de facto. Štyri dni ohlasov zatiaľ nasvedčujú, že dublinská rana ich zastihla "eurolídrov" kompletne nepripravených. Nikto totiž nevie, aký bude ďalší postup. V princípe jednoznačne platí, že by sa mala renegociovať celá Zmluva z Nice. To je však číra utópia - všetci majú v živej pamäti to, čo sa odohrávalo v Nice, a málokto objaví v sebe chuť si toto, aj s vysokým rizikom definitívnej nedohody, zopakovať. Jediné svetlo na konci tunela prichádza - z Dublinu: Írska vláda asi nebude žiadať, hoci na to dostala jasný pokyn od voličov, renegociáciu Zmluvy z Nice. Zamýšľa iba vyvolať akési rokovanie s Európskou komisiou, ktorého výsledok by o rok predložila svojim občanom znovu na referendum. Írska ústava totiž umožňuje vyhlásiť plebiscit na tú istú tému už o rok.
Tak či inak, Íri nesmierne skomplikovali životy asociovaných krajín. Nikto pritom nepochybuje, že integračný proces je nezvratný, únia z neho už politicky nemôže vycúvať, takže nejaké riešenie sa "vykoume". Nebeží teda vôbec o samotnú integráciu, iba o čas a atmosféru prístupového procesu. Situácia je tristná - rokovania o jednotlivých kapitolách majú preukázať PRIPRAVENOSŤ kandidátskych krajín včleniť sa do tej Európskej únie, ktorá je v tejto chvíli na prijatie nových členov úplne NEPRIPRAVENÁ.
A teraz to najhlavnejšie. Írska kauza má popri svojom vecnom a právnom rozmere svoju dominantnú politickú dimenziu. Je nepriestreľným faktom, ktorý dokladajú napríklad všetky Eurobarometre, že rozširovanie únie má podporu iba VÝRAZNEJ MENŠINY občanov EÚ. Rovnako tak majú iba cca tretinovú podporu "eurovoličov" vízie o ďalšej federalizácii, či ešte užšom prepojení v rámci EÚ. Takže tento kolaps nie je iba akýmsi rozmarom "nevďačných" Írov (ktorí si, údajne, nevedia vážiť pomoci, čo im z rôznych E-fondov prúdila). Tí iba, vďaka domácemu zákonodarstvu, dostali ako jediní možnosť priamo sa vyjadriť. Podobne by, podľa prieskumov, dopadlo takéto referendum v ľubovoľnej krajine EÚ. Tam už však rozhodujú parlamenty.
Nazvime dieťa pravým menom: Europolitici a eurobyrokrati z Bruselu hrajú so svojimi voličmi nepoctivú hru. Sledujú svoje vízie, zvysoka ignorujúc názory vlastných občanov, ktorých chcú obísť miesto toho, aby ich presviedčali. To má totiž tú nevýhodu, že by museli začať o podobách rozširovania, federalizácie, voľného pohybu osôb, zníženého prerozdeľovania peňazí, atď. priamo s voličmi rozprávať. A tak radšej pečú dohody a zmluvy v zákulisí. Niektoré ich projekty sú MOŽNO (určite nie všetky) pekné, z Bruselu, Paríža, Berlína a spol. sa však už dlho presadzujú nedemokratickými metódami.
Íri to vycítili a povedali dosť. Toto DOSŤ sa netýka rozširovania EÚ (ako blbci po Slovensku a okolí vypisujú), toto ICH témou vôbec nebolo (sú príliš vzdialení - to je témou Nemcov a Rakúšanov). Ich témou boli obavy z pohltenia vo väčšom celku a strach z posilneného rozhodovania netransparentného Bruselu. Najmä však odpor k diktátu a vydieraniu zopár desiatok politikov, ktorí im odopierajú ešte aj demokratický dialóg. Resp. si naň spomenú týždeň pred referendom (voľbami). Tentoraz sa to ukázalo neskoro.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
