rovine s pozitívami. Na jeden strane prehra, na druhej záchrana. U jedného z nich však predsa len o čosi viac prevažovali plusové body. Reč je o Romanovi Šimkovi, ktorý strelil svoj prvý superligový gól.
"Radosť by bola oveľa krajšia, keby sme zápas vyhrali. Škoda. Gól však aj tak potešil."
Pred gólom ste mali ešte jednu šancu, ale nepremenili ste ju.
"Mohol som to aj inak riešiť. Dostal som výbornú prihrávku od Mira Nemca. Snažil som sa podstreliť brankára Rašku, ale nevyšlo to, lebo reflexívne zasiahol, škoda."
Už-už to vyzeralo, ako by ste ani nerátali, že vám spoluhráč prihrá, lebo medzi vami bol ešte jeden protihráč.
"Čakal som, že Miro už bude strieľať na bránu. Nakoniec mi prihral a ja som už len z prvej vystrelil."
Všetko ste si vynahradili v 45. minúte, keď ste hlavou parádne trafili. Ako sa vám pozdával?
"Bol to môj vôbec prvý gól hlavou. Ani v II. lige v drese Ličartoviec a ani, keď som hral za dorast som ešte gól hlavou nedal. Bolo to teda pre mňa niečo nové."
Takže, aké je to streliť gól hlavou?
"Zážitok som mal veľmi príjemný. Veď išlo o prvoligový gól, navyše proti Trnave. Škoda, že nebol víťazný, ale mal som z neho krásny pocit."
Otec je vaším veľkým fanúšikom, takže, aká bola odozva doma?
"V zápase ma povzbudzovala najmä priateľka Kamila s otcom. Moji rodičia sú práve v USA, takže dúfam, že sa o góle dozvedeli z internetu, lebo náš brat, ktorý žije v Amerike s priateľkou, sleduje najnovšie správy na internete."
Asi zostane príjemne prekvapený...
"Najväčšiu radosť mala priateľka so svojím otcom."
Aká odmena vás čakala? Zrejme sladká...
"Bola sladká (smiech)."
Dostali ste za gól jednu pusu, či ich bolo viac?
"Jednu, potom pokračovali ďalšie (smiech)."
Komu venujete svoj premiérový gól?
"Jednoznačne ho venujem priateľke, jej rodičom a naším rodičom. S Kamilou sa už poznáme dlhšie, je zo Svidníka a študuje v Prešove na filozofickej fakulte."
Z bratského boja kto strelí v Košiciach prvý gól, ste vyšli víťazne vy. Vaša dvojička Tomáš si naň ešte musí počkať.
"Pravda je, že som dostal viac príležitostí a som rád, že som sa presadil. Hoci i Tomáš mal gól na kopačke, no namiesto strely volil prihrávku a Trnavčan Poljovka v poslednej chvíli odkopol loptu. Gól teda mohol i on streliť."
To by však už bolo asi veľa, aby dvojičky v jednom zápase strelili svoje premiérové góly...
"To by asi bolo naozaj veľa na jeden zápas (smiech)."
Akýmsi paradoxom bolo, že ste strelili gól v posledných sekundách I. polčasu. Zvyčajne býva, že mužstvo, ktoré ho inkasuje, klesne do kolien a naopak, celok, ktorý gól strelí, je na tom psychicky ešte lepšie. V prípade 1. FC však nastal pravý opak. Prečo?
"Nastali menšie chyby v obrane pri preberaní útočníkov. Prišli fauly, po ktorých nasledovali štandardné situácie, po ktorých sme inkasovali. Veď góly sme dostali z jedenástky a z priameho kopu. Inak si Trnava nejakú šancu nevypracovala, sami sme ju postavili na nohy."
Priznajte sa, mali ste menšiu dušičku, keď Ujlaky strelil druhý gól Trnavy, Spartak začal nepríjemne dobiedzať na bránu Kobra a vy akoby ste sa zľakli?
"Určite sme v podvedomí mysleli na to, čo by sa mohlo stať, keby sme náhodou dostali tretí gól. Skoncentrovali sme sa však a do nejakej šance sme už Trnavu nepustili. Hútal som nad tým tretím gólom, ale radšej som naň ani nechcel myslieť."
Keď mužstvo odchádzalo z ihriska po záverečnom hvizde rozhodcu prevládali jasné rozpaky. Aj radosť, aj smútok, aj potlesk fanúšikov, aj ich piskot. Aké ste vlastne prežívali pocity?
"Presne také zmiešané pocity prevládali. Prehrali sme, no mohli sme sa tešiť zo záchrany. Boli sme však viac smutní, lebo sme prehrali zápas a pritom nás na prekvapenie prišlo povzbudiť dosť divákov. Fanúšikovia nám tlieskali po I. polčase, škoda, že sme zápas nedotiahli víťazne do konca a nerozlúčili sme sa s publikom víťazným duelom. Ďakujeme fanúšikom, ktorí nám i na konci stretnutia zatlieskali."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
