bruselských úradníkov i lídrov z metropol únie jasne dokladujú, že také sprchovanie za studena ešte nezažili. Chvíľu pred veľkým summitom v Göteborgu to vyzerá na knokaut, dezilúziu a absolútnu paniku - zase všetko dohromady.
Fakt je taký, že Zmluva z Nice dramaticky zmenila skupenstvo - z historického dokumentu na zdrap papiera. Skrečovali ju Íri pod nosom tým Švédom, ktorí sa ako predsedajúca krajina pätnástky dokonca nádejali, že práve v Göteborgu oznámia prvým kandidátom časový harmonogram integrácie. Teraz oznamuje švédsky premiér Persson inverznú zvesť, totiž že "írske nie môže spôsobiť oneskorenie, BA AŽ ZABLOKOVANIE ROZŠIROVANIA ÚNIE". Týmto "eurooptimizmom" sršal v utorok ten istý Persson, ktorý v piatok po oznámení výsledkov z Dublinu ešte aj "spomalenie vylučoval". V podobnom zmätku úradujú všetci - nikto nevie, čo bude, okrem jediného: Zmluva z Nice sa "otvárať" nebude, lebo to môže znamenať, že by ju už druhýkrát nezlátali dohromady. Mimochodom - špeciálne na Slovensku je tento argument až priveľmi povedomý.
K severanom je toto írske veto isteže nespravodlivé. Panuje konsenzus v tom, že Švédi boli najlepšou predsedajúcou krajinou, odkedy agenda integrácie existuje. Nikto pred nimi nevyvinul toľko ústretovosti k novým adeptom. Nielen slovami, ale aj činmi sa Švédi prezentovali ako omnoho korektnejší partneri, než pred nimi veľkí "eurozjednocovatelia" Francúzi, či ešte predtým Portugalci.
Na rétoricko-mediálnom škripci neústretovosti a národného egoizmu sa ocitli naopak Íri - čo je nespravodlivé úplne rovnako. Treba preto vysoko kvitovať Jána Figeľa, ktorý včera hodnotil veľmi rozvážne a múdro. "Toto referendum nebolo ani tak o rozšírení smerom na Východ, ale o vnútorných pomeroch v Únii a vnímaní zmien v EU írskymi voličmi". Náš hlavný vyjednávač veľmi správne poukázal na širšiu súvislosť, ktorou je atmosféra v celej EÚ, spojená s celoplošne nízkou podporou verejnosti nielen rozširovaniu, ale všeobecne zmenám, ktoré predpisuje Zmluva z Nice. Čo už Figeľ ako politik dopovedať nesmel, je záver, že ústrednými vinníkmi situácie nie sú írski voliči, ale európski politici.
Všetci oni, ale aj tí mediálni glosátori, ktorí tu i v Európe dnes vypisujú sprostosti, by si mali oživiť, ako sa len rodila táto slávna euroZmluva. Summit v Nice bol asi štvrtým odkladom, na ktorom sa už "muselo" nájsť riešenie, ak mal byť dodržaný sľub asociovaným krajinám. Inými slovami - pre občanov EÚ by sa nemenilo nič, nebyť politického záväzku, ktorý dnešní eurolídri zdedili po predchodcoch. To, čo sa potom v Nice zbehlo, priami účastníci najčastejšie popisujú obrazmi o "arabskom trhu" alebo "konskom handli". Výsledný, teraz Írmi odmietnutý dokument, nebol podporený nieže celospoločenskou, ale ani parlamentnou (!!) diskusiou ani v jednej (!) z členských krajín EÚ. Ani byť nemohol - veď tri roky sa tri desiatky "vyvolených" o ňom dohadovalo za hermeticky utesnenými stenami svojich kabinetov. A až keď sa v najužšom kruhu nedovydierali k výsledku, pod tlakom "musenia" vstúpili asi s piatimi verziami priamo do arény v Nice. To nie je politika ani slušnosť k občanom - to je ako vládna koalícia na Slovensku s reformou verejnej správy.
Írsky krach je spravodlivý, zákonitý a je dobre, že prišiel tak skoro. Základná príčina je tá, že v princípe ušľachtilá vízia zjednotenej Európy sa zrazil s ekonomickou a mentálno-kultúrnou podstatou tohto procesu. Miesto priameho súboja s verejnou mienkou sa politici pokúsili tento konflikt obísť či podliezť - to je nielen nemorálne, ale dlhodobo aj neschodné. O tom je nová realita, pár minút pred summitom v Göteborgu.
Darmo sú a ešte budú skoro všetky slovenské aj európske médiá zasvinené písačkami o "keltskej dýke v chrbte Európy" (La Reppublica), o "nevďačnosti najprotežovanejšieho syna" (skoro všade), o "strate pamäti a nechuti podeliť sa o úspech" (SME), atď. Všetko sú to bludy, ktoré navyše väčšinou skresľujú základnú fakticitu. Je totiž síce pravdou, že Írsko ako chudobná krajina vyťažilo veľa z E-fondov. Zvádzať jeho obrovský rast výlučne na tento faktor je však idiotizmus. To by totiž muselo rovnako prosperovať aj Grécko, Portugalsko či Španielsko, kam sa pumpovalo rovnako, ak nie viac. Tie však majú HDP na hlavu porovnateľný so Slovinskom či ČR, v prípade Grékov je dokonca aj nižší.
Predovšetkým však tieto úvahy odhaľujú myslenie autorov, a priznajme, vlastne aj veľkej väčšiny na Slovensku: Prečo sa tu v súvislosti s integráciou rozpráva stále len o fondoch, novom prerozdeľovaní, blahobyte, "solidarite"?? No preto, lebo rozmýšľame naprosto identicky ako tá výrazná väčšina v EÚ, ktorú zatiaľ jej vlastní politici nepresvedčili, aby nás k stolu slobodne prizvali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
