Prešova človek, ktorý bol ústrednou postavou, jeho dirigentom a tak bol aj jeho kapitánom až do skončenia svojej futbalovej činnosti - Július "Ďula" Grobár (na fotografii). Nesmierne húževnatý, tvrdý ako kremeň, v súboji so súperom nekompromisný, človek, ktorý mal dvoje pľúc. To, čo on za zápas nabehal, nahovoril, otravoval protihráčov rečami, heftoval a poháňal svojich, nemalo páru. Vo veku, keď som s ním hral v jednom mužstve, bol kráľom rutiny, skúsenosti, od prvej minúty zápasu vycítil silu súpera a podľa toho si zariadil svoje účinkovanie na ihrisku. Strašne mal rád "labdu", ktorú by bol mal najradšej sám, ale futbal je kolektívna hra. Spolu s Emilom Biharym akonáhle vycítili, že si môžu pohrať, nedali "labdu" nikomu a prihrávali si ju medzi sebou, pokiaľ ich súper nedonútil sa jej zbaviť. Na to obyčajne čakal na ľavej strane zálohy "Kiri" Madarasii Tatran. V Prešove v tom čase, keď sa takto bavili, hovorili fanúšikovia, žeby sa mal futbal hrať s dvoma loptami, aby Bihary s Grobárom mali jednu výlučne pre seba. V krvi "Kiriho" bolo, že zakladal rýchle protiútoky a dal možnosť aj útočníkom zahrať si futbal. On to na smútok spomínaných dvoch roztočil, rozbehal mužstvo. Grobár si v takom prípade pokrútil svoje tradičné fúziky a toto "Kiriho" počínanie komentoval Biharymu: "Emilku, vidziš ty toho šaľeneho lemešanského učiteľa? Ta ten nikda neda labdu, žeby sme še mohli pobavic."
"Ďulu" možno predstaviť ako pretiahnutého kostlivca vážiaceho pár kilogramov nad šesťdesiat, ktorý sa nikoho nebál a bol v stave rozkopať aj stokilových valibukov. Týchto najprv uhovoril, nastrašil a potom už súperovi nebolo pomoci. Spomeniem jeden príklad. V slovenských novinách sa v tom čase objavil nadpis článku, že v Trnave máme na Slovensku nový objav - "centra európskeho formátu" Jurkoviča. Bol to obrovitý futbalista, futbal vedel hrať, dostali ho aj do nároďáku, len nášmu "Ďulovi" to nešlo do hlavy. Pred zápasom s Trnavou v Prešove hovoril Emilovi, aby sa nič nebál, že ho "odkončí". Všetci sme boli zvedaví, čo to bude to odkončenie. Od začiatku zápasu sa na centra "európskeho formátu" prilepil, nedotkol sa ho, ale od začiatku do neho hustil: "Ja ce poznám i v novinkoch som o teba čítal, ale ty dňeška pri mne do labdy nekopneš. Kukaj na mne, mne ľem čežko trafíš a i kedz, i keby še mi noha zkrivila, ta ja ju narovnám. Aľe kedz ja tebe prepašem , ta ty už dluho fodbal nebudzeš bavic." Tieto slová mu hustil do uší a skutočne Jurkovič počas celého prvého polčasu veľa toho nenahral. V polčase prišiel náš predseda pán lekárnik Luby do kabíny a rovno ku Grobárovi: "Ďula, ta oni co robia?"
"Co robím bavím fodbal!" bola jeho odpoveď.
"To znám, ale v kabíne Trnavy plače Jurkovič a nechce isc v druhym polčase od strachu pred tým starým na ihrisko." "Ďula" sa začal smiať svojím príšerným smiechom a hovorí Biharymu. "Emilku, čuješ, un še me bojí. Keby bul chlop a mne prepasal, ta šedzim na brezoch a čvirikám jak ptačky." Zápas sme vyhrali, Jurkovič hral ale poriadne od strachu kopnúť ani veľmi neskúšal. Viete si asi predstaviť, že našou témou po zápase bol Grobárov rozbor o dianí na zápase, ktorý doslova on svojimi "kecami" urobil.
Velikánske spomienky sa k tomuto hráčovi viažu počas obdobia, keď už prestal s aktívnou činnosťou a stal sa naším trénerom. Aj o týchto jeho vyčíňaniach budem písať v neskoršej stati, ktorá sa viaže na zápasy v lige pod jeho vedením. Najmä na priateľské zápasy, v ktorých o nič nešlo, ale boli najlepším poľom jeho pôsobnosti. V nich vedel úplne vypnúť a z jeho výmyslov sme od smiechu odpadávali. Práve toto bolo korením vtedajšieho futbalu, hráči ho brali ako zábavu, a bez akýchkoľvek emócií prijali výsledok na ihrisku. Je zaujímavé, že sa nepreberal zápas po stránke futbalovej, ale rozoberali sa udalosti, na ktorých sa spoločnosť vedela dobre pobaviť. "Ďula" Grobár pri týchto rozboroch ako najstarší, kapitán a kráľ smiechu, mal primát.
Foto: ARCHÍV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
