vysielania, Peter Meluš a Robo Kajzer. Jednoduchým humorom si prekliesnili spletitú cestu do duší poslucháčov i divákov. Robo Kajzer je známy imitátor, Peter Meluš sa zasa "blysol" excelentnou "posunkovou" rečou. Nie len o ich umeleckej dráhe sme sa s nimi porozprávali tesne pred vystúpením.
Odkedy pôsobíte na scéne spoločne, ako duo?
Kajzer: Ja osobne som vznikol roku 1964 (smiech) a Peter o desať rokov skorej. Ako dvojica robíme spolu od roku 1994.
Na základe čoho táto spolupráca vznikla?
Kajzer: My sme sa stretli vlastne v krčme (smiech), kde Peter hrával s jednou country kapelou. Ja som už istú dobu vystupoval samostatne. Keď skončila moja spolupráca s Anderom z Košíc, s ktorým som tiež istý čas účinkoval, musel som sa o seba postarať sám a vtedy som vlastne navrhol Petrovi, aby so mnou chodil ako muzikantský doprovod. Postupne sa naša spolupráca vykryštalizovala, hrany sa obrusovali a vznikla táto dvojica.
Prečo skončila Vaša spolupráca s Anderom?
Kajzer: Z veľmi rozumných dôvodov. (smiech) Jeho manažér potreboval obmeniť program, takže sa sme sa museli rozísť. Každopádne toto obdobie neľutujem, ale myslím si, že rok a pol strávených s Anderom mi bohato stačil.
Kedy ste v sebe objavili imitátorské vlohy?
Kajzer: Nóoo, mnóga let tamu nazad. (smiech) Bolo to možno pri pive, keď sme sa stretávali aj s Peťom na rôznych akciách v krčmičkách. Tam sa to nejako ukázalo.
Meluš: Boli pri tom aj iné nápoje, ale podstatné je, že sme sa skontaktovali. Ty si sa vrátil z vojny a ja som vtedy hrával s kapelou. Časom sme dali dohromady Robovo hovorené slovo a moju muziku a vznikol z toho program, či skôr show. Zistili sme, že ľudí viac zaujíma skôr tá sranda, ako muzika, no a po revolúcii sme začali fungovať tak, že ja som Robovi písal nejaké paródie na pesničky.
Viacerí vás poznajú skôr ako míma, pretože komunikujete s publikom posunkovou rečou...
Meluš: Posunková reč vznikla ako potreba, pretože istý čas som pracoval s postihnutými ľuďmi a potreboval som sa s nimi nejako dorozumieť. Takže som si vytvoril vlastnú posunkovú reč, keďže "originálna" hluchonemecká je strašne komplikovaná.
Takže ju neovládate?
Meluš: Iba sčasti. Mal som obavu, že profesionálni učitelia posunkovej reči budú mať výhrady a námietky, ale vlastne stalo sa to, že po jednom predstavení prišla za mnou riaditeľka školy pre sluchovo postihnuté deti a v mene školy mi poďakovala. Žiaci sa totiž cítili hendicapovaní a keď nás videli v televízii zistili, že som vlastne obohatili ich reč o nové výrazy.
Nerobí vám problém preložiť do "vašej reči" niektoré výrazy politikov?
Meluš: Ja osobne som nerozumel jednému. Bol takzvaný nulový variant. Každý politik tvrdil, že sa všetko bude deliť nulovým variantom, pritom ani sami tomu nerozumeli.
Momentálne účinkujete po boku Oliver Andrássyho a Eňi Vacvalovej v relácii Dereš. Ako táto spolupráca vznikla?
Kajzer. Takisto ju priniesol život. Bola to určitá náhoda. Mali sme v STV vlastný program, no a keď sme s ním skončili, boli sme vyše pol roka mimo obrazovky. Náhodou sme sa stretli na jednej akcii práve s Oliverom. On nás už poznal a práve pripravoval Dereš, takže mu naše stretnutie možno aj prišlo vhod. Už sme mu potom z hlavy nevypadli. (smiech)
Koho imitujete najneradšej?
Kajzer: Na javisku imitujem rád všetky postavy. Nie preto, že by som mal k nim nejaký osobný vzťah. Je pravdou, že väčšinu ľudí, ktorých imitujem, uznávam. Nesadli mi práve ľudia zo súčasnej politickej špičky. Veľmi ma mrzí, že práve tí minulí boli tak krásne imitovateľní. Práve sme sa s kolegom bavili, že by sme mohli založiť stranu za návrat Ľuptáka do politiky. Predsa je len škoda, že Slovensko musí smútiť za takýmto velikánom. (smiech)
Na politickú scénu prichádzajú pomaly, ale isto nové tváre. Mám na mysli pána Fica a Ruska. Trúfate si aj na nich?
Kajzer: To je práve problém. Robo Fico nie je hlasovo zaujímavý, ani špecifický, čo je pre mňa škoda. Snažíme sa však, aspoň iným spôsobom dostať týchto ľudí do našich programov, aby tá kritika bola rozložená.
Hovorí sa, že "umelci z Bratislavy" si len veľmi neradi medzi seba púšťajú cudzích. Mali ste v tomto smere nejaké problémy?
Meluš: Máme s tým skúsenosti. Bojovali sme v podstate šesť rokov, aby sme sa dostali do umeleckých kruhov. Vďaka samozrejme patrí Oliverovi, ktorý nám umožnil realizovať sa v Dereši. Robili sme síce pre STV, ale tam sa naše plány nedali realizovať tak, ako sme si predstavovali. To, že kto nie je z Bratislavy je automaticky vidiečan, je fakt, ale sme radi, že teraz je to celkom fajn a ľudia nás berú aj tam.
Kajzer: Aj keď paradoxom je, že väčšina bratislavských umelcov, nie je z Bratislavy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
