mlčky znášajú, raz preto, že sa za celú situáciu hanbia, inokedy preto, že sa nedokážu brániť, nevidia východisko. Mnohí z nás takýchto ľudí vo svojom okolí majú, vedia o nich, možno ich aj ľutujú, avšak ich problém nechávajú pred dverami svojho bytu. Ako pomôcť týmto obetiam a či je spoločnosť naozaj pripravená problém týrania riešiť, to je téma rozhovoru s PhDr. Máriou Hargášovou, predsedníčkou michalovského Občianskeho združenia Pomoc rodine.

Povedali ste, že podľa štatistík odborníkov, každá štvrtá žena na Slovensku je týraná. Je to úžasné číslo. Znamená to, že každý štvrtý muž je psychopat?

- To vonkoncom nie. Dnes už vieme, že násilie nie je súčasťou psychopatie, ale je to jav, kedy sa moc zneužíva na potlačenie práv slabšieho. Človek, ktorý pácha násilie na blízkom človeku, či už fyzické alebo psychické, sa takto nespráva napríklad na pracovisku, voči kolegom či šéfovi, nenapadá v reštaurácii čašníka, v obchode predavača. Títo ľudia nemajú poruchové správanie, oni sú "iba" presvedčení, že sú silnejší ako ich manželky, deti či starí rodičia, majú viac peňazí a moc. A práve túto svoju pozíciu silnejšieho voči slabšiemu zneužívajú. Moc, ktorú nad slabšími majú nevyužívajú v ich prospech, ale naopak, proti ním.

Čo sa s tým dá robiť?

- Predovšetkým treba prelomiť tabu, ktoré v spoločnosti voči takýmto jedincom pretrváva. Prelomiť mlčanie a uvedomiť si, že to nie je iba záležitosť žien, detí a starcov, ktorí sú týraní, ale že to je veľký spoločenský problém, ktorý treba riešiť. Môj dom, môj hrad tu nie je šťastným postojom. Na druhej strane, oveľa efektívnejšiu úlohu ako doteraz by mala zohrať legislatíva. Pokiaľ nie je pripravená obeť chrániť, tak ako je to napríklad v susednom Rakúsku, ale aj v iných vyspelých demokraciách, o USA ani nehovoriac, obete to budú mať stále ťažké.

Manželka udá manžela, že ju zbil, že ju týra, psychicky vydiera a skôr než polícia začne vec prešetrovať, udanie stiahne.

- A čudujete sa jej? Veď ten manžel keď sa to dozvie, stlčie ju ako žito, povie jej, že keď to nestiahne, že ju zabije , že už nikdy neuvidí svoje deti a podobne. A polícia sa do takýchto sporov veľmi nerada mieša. Úplne ináč by celá situácia vyzerala, keby tu platil zákon, na základe ktorého by obeť musela byť od agresora izolovaná a ten sa k nej nesmel priblížiť na vzdialenosť kratšiu ako napríklad 50 metrov. Potom by tie ženy, deti i starí ľudia hovorili ináč a správali by sa ináč. Oni dnes majú strach z toho, čo bude, keď sa to ich domáci tyran dozvie. Navyše, ten ich často od vonkajšieho sveta dômyselne izoluje.

Napriek tomu ste našli k takýmto ľuďom cestu. Ako sa to podarilo?

- Snažíme sa o to už dlhšie. Najprv to bolo profesionálne v Centre poradensko-psychologických služieb, ale zistili sme, že to nestačí. Z podnetu žien, ktoré k nám chodili, sme v septembri 1999 vytvorili Klub žien v ťažkých životných situáciách. Prichýlilo nás MsKS i ZOS. V lete minulého roka vzniklo zase naše združenie Pomoc rodine. Viete, terapeut môže obeti pomôcť, keď už násilie skončilo. Môže jej pomôcť pri prekonávaní psychických dôsledkov, ktoré na nej násilie zanechalo. Ale týraní ľudia potrebujú aj inú pomoc. Spoločenskú. Ide o to, aby sme im pomohli prekonať strach a obavy z toho, že sa ich tyran vôbec o tom dozvie, že komunikujú s niekým iným. A komunikovať potrebujú, pretože ináč sa nedokážu z tej mizérie dostať. My ich rozhodnutie neovplyvňujeme, ale chceme, aby vedeli, že sme tu, že im veríme, že ich vypočujeme a budeme spolu s nimi hľadať stratégiu, ako nepríjemnú situáciu doma zvládať, že im pomôžeme urobiť všetko pre to, aby násilie prestalo.

Možno, že všetko by bolo oveľa jednoduchšie, keby týraní ľudia mali kam odísť.

- To nesporne áno. V Zemplíne sú napríklad dva azylové domy pre ženy s deťmi a to v Trebišove a v Humennom. Veľmi by sme chceli, aby bol taký dom aj v našom okrese. Mnohé ženy tu napríklad majú prácu, ich deti kamarátov a tak sa iba veľmi ťažko rozhodujú ísť do iného prostredia.

Koľko členov má váš klub žien v ťažkých životných situaciách?

- Zatiaľ je ich 23. Stretávame sa každú stredu v troj až päťčlenných skupinách.

Na budúci pondelok však chystáte niečo výnimočné....

- Bude to premiéra. Prvé diskusné stretnutie odborníkov nášho intervenčného tímu s obyvateľmi Michaloviec a okolia práve na tému domáceho násilia. Jeho názov je "Domáce násilie, alebo má tolerancia svoje hranice?" Bude to o 16.00 hodine v Galérii ZOS a my dúfame, že Michalovčania túto príležitosť využijú. Nakoniec, ich účasť veľa napovie o tom, do akej miery je táto téma v našom regióne skutočným tabu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.