po svete mimoriadne lákavá a netradičná ponuka zúčastniť sa azda jednej z prvých študentských expedícií na sever - do Škandinávie s cieľom dosiahnuť najsevernejší cíp Európy polostrov Nordkynn.
Zišlo sa tridsaťpäť vytrvalých študentov, odhodlaných urobiť čokoľvek na svete, aby dosiahli špičku Európy. Len málokto z nás mal predstavu, ako sa budeme stravovať. Raňajky: ovsené vločky, teplá voda, príloha lekvár. Obed: rozvarené špagety s lyžicou kečupu. Večera: konzerva s chlebom. Pri varení sme sa striedali po dvojiciach a suroviny
sme používali iba tie, ktoré sme mali dôkladne uložené v podpalubí autobusu a ešte k tomu rozpočítané na krajec presne do posledného dňa.
Stockholm nás privítal v plnej paráde. Dažďom. Ba vlastne odvtedy nám daždivé počasie začalo vyhovovať, a to sme nevedeli, do čoho sa ešte namočíme. Jedno z najväčších lodných múzeí WASA sa pýši svojím gigantom, najväčšou drevenou loďou, aká kedy vôbec stála vo vode, ale po nezrovnalostiach s návrhármi preplávala iba 500 metrov. Spoznáte ju, pretože jej stožiare sa týčia vysoko nad múzeom. Prechod medzi škandinávskymi krajinami bol bez zastavovania, pretože tamojšie meny sa berú 1:1 a držia spolu. Švédi tak trochu uzavretí, Fíni nakazení Rusmi a čo Nóri? Podľa posledných štatistík patria do skupiny najzodpovednejších občanov vo svete. Ich správne zosúladený postoj k práci a odpočinku ich vynáša do popredia v priemerom veku a úmrtnosti okolo osemdesiat rokov.
Namiesto vstupenky komáre
Po šiestich dňoch od nášho odchodu z Bratislavy sme prerazili čiaru Severného polárneho kruhu Napapiiri vo Fínsku. Miesto, kde v lete nezapadá slnko, kde žijú soby, losy, tučniaky a tulene... Fínsky národný park nás bezplatným vstupom privítal vopred očakávanými komármi - mosquito. Je ich toľko, že domáci nosia kvôli nim špeciálny sieťkovaný odev. Chránia sa po celom tele, i na tvári, aby predišli nepríjemným napadnutiam. My sme nemali nič, iba akýsi repelent, ktorý po piatich minútach "odišiel".
Po prvom dni doštípané telo, prázdny žalúdok a v nohách okolo 40 kilometrov, pretože až o tretej ráno sme zbadali, že už chodíme vyše desať hodín. Je to naozaj tak, o tom, že je noc, viete iba vtedy, keď sa zhon v meste ustáli a polícia vás upozorní na rušenie nočného pokoja. Navyše, nemôžete zastať nadlho ani na parkovisku, lebo je súkromné.
Po zdolaní dedín, ako sú Sioskuru, Pihakero, Hetta, nasledovala prírodná sauna. V parku sú pripravené chatrče pre náhodných turistov, ktorých zastihol problém - nájdete v nich aj základné potraviny, priam stvorené pre nás. Má to však jeden háčik. Pri vchode sú šeky, ktoré treba vyplatiť po odchode. No my sme aspoň narúbali drevo, a tak trochu upratali pre ďalších Slovákov.
Najsevernejší sever
Po desiatich dňoch sme dosiahli najsevernejšiu dedinu Mehamn, kde nájdete okolo tridsať domov, jeden hotel, jednu pekáreň, jednu banku... Akoby jednu rodinu. Odtiaľ nám ostávalo už iba 30 kilometrov na posledný výbežok Európy. Na druhé ráno sme sa rozhodovali medzi loďou a pešou túrou. Vyhrali nohy. Šliapali sme päť hodín za stáleho pršania s jednou konzervou vo vaku a 15 kilogramami vo vakus oblečením, spacákom a stanom.
Kompas nám čoskoro prestal ukazovať korektne a my sme pochopili, že sme blízko. Hmla nám však nedovolila pokračovať ďalej. Turistické chodníky po trojdňovom daždi sú neidentifikovateľné. Po ôsmich hodinách náhodného túlania po ceste späť do dediny sme zazreli črty dediny Mehamn. Boli sme tam, kde sme začali. Nezostávalo nič iné, iba sa poskladať na loď a vyhľadať v nočnom bare rybára, ktorý by bol ochotný vydať sa s nami na druhý deň za Nordkynnom. "Stačilo" pozbierať 1000 NOK - nórskych korún, aby sme mohli ráno stáť pred loďou. Po znížení ceny na 800 NOK, sme presvedčili rybára, o čo nám ide.
Byť 1500 km od Severného pólu, je niečo iné, ako ležať na pláži pri talianskom pobreží. A my sme to dokázali. Bol posledný júlový deň, 10.31 hod.
Cieľ sme splnili, ide sa domov
Prvý augustový deň nasledovala cesta späť po západnom pobreží prekrásnych nórskych fjordov. Zistili sme, že je skutočne načase vrátiť sa domov, a zvlášť, keď potravín nesmierne ubúdalo a už ani čerpacie stanice nám akosi nechceli umožniť rannú očistu. Prosto, čím skôr domov, tým lepšie. Ale čosi sme už vydržali, predsa sme sa rozhodli ostať na pár dní vo švédskom parku Abisku, kde sme stretli našich kolegov. Tí ešte len smerovali na sever, kým my sme mali za lubom cestu na juh.
Pár jednotlivcov si overilo brodenie sa v jeden a pol metrovej horskej vode, kým iní sa zašli pozrieť do Kiruny, známej v spojení so švédskou oceľou. Cesta viedla ďalej pozdĺž pobrežia Lofot - Tromso, kde žijú kosatky a tulene sa lenivo vyvaľujú na suchu. Trondheim, mesto s 80-percentnou populáciou študentov, je centrom tvorivej vedeckej činnosti s uchvacujúcou kultúrou trondheimskej katedrály. Narvik, s najväčším rybárskym prístavom a Lom s najväčším dreveným kostolom v Európe potešili oko i dušu. Posledná etapa viedla cez Jostedalsbreen, ľadovec v rozmeroch našich Vysokých Tatier. Tam je aj v lete možné zalyžovať si, či zúčastniť sa na štvorhodinovej túre po ľadovci. Ľadovec je ustavične v pohybe, a preto miestni horolezci chodníky starostlivo kontrolujú a udržiavajú. Mimochodom, pred desiatimi rokmi niekomu vypadol batoh medzi ľadovce a nedávno bol vyplavený.
Príchod do olympijského areálu z roku 1994 Lillehammeru nám ukázal, ako skutočne žije mesto plné spomienok z olympiády. Veď, a právom, podľa odborníkov má nálepku najlepšie atmosferovo prežitej olympiády. Efektívne využité športové areály poukazujú, že Lillehammer má na to, aby sa opäť stal olympijským mestom. Najstarší parník z roku 1840 pláva po najväčšom jazere v Nórsku - Mjosa i do Hamaru, ktorý je známy svojou halou v tvare prevrátenej vikingskej lode, Gjovik sa zasa pýši hokejovým štadiónom, umiestneným priamo v hore spolu s obrovským fitnescentrom.
Autor: MAREK HIČÁR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
