na dvere vysnívanej komnaty
Eugen MAGDA
Košice Zvyklo sa hovoriť, kto hľadá, ten nájde. A že v týchto slovách je veľa pravdy, presvedčili sme sa o tom, ako počas zápasov III. futbalovej ligy, tak i pri pozornom sledovaní štatistických údajov. Tie upriamili našu pozornosť na brankára Bukocelu Vranov, iba 20-ročného brankára Juraja Gyimesiho (na fotografii). Prečo práve na neho? Od jeho príchodu do klubu jarná výkonnostná krivka mužstva mala pozoruhodný vzostup a zrazu patrí medzi kandidátov na postup do II. ligy. Nádejný gólman nepripúšťa nijakú glorifikáciu svojej osoby, naopak na otázku, v čom tkvie tajomstvo úspechu, že v desiatich kolách dostal iba šesť gólov, odvetil:
"Samozrejme, je to zrkadlo obrannej činnosti celého kolektívu. V jesennej časti však niekoľkokrát zaškrípala, čo prezrádza dvadsať inkasovaných gólov, takže Vranovčania potrebovali vystužiť brankársky post. Preto som sa dostal do tohto celku, a myslím si, že na jeho súčasných úspechoch mám trochu zásluhy aj ja." V prvej časti súťaže však obliekal ešte veľkošarišský dres, kde upútal pozornosť Vranovčanov, hoci lovil loptu zo siete 26-krát. "Napriek tomu na toto účinkovanie spomínam veľmi rád. Mal som síce veľa roboty, ale pôsobenie vo Veľkom Šariši bolo akousi výkladnou skriňou mojich výkonov. Samotné mužstvo produkovalo dosť slabú hru, čo potvrdzuje i súčasná tabuľka, veď dostalo už vyše 60 gólov, ale na druhej strane práve v ňom som mohol ukázať čo je vo mne brankárskeho, pretože v každom zápase mi dala vlastná obrana i súperi zabrať. Dobrý pocit mám tiež z toho, že vo farbách Šariša som zo siedmich jedenástok zneškodnil päť."
Mladého, pružného strážcu svätyne, sme sledovali niekoľkokrát. Všimli sme si, že nie je iba čiarovým brankárom, naopak ovláda svoju šestnástku, má dobrý odhad pri centroch, nechýba mu odvaha vybehnúť aj za šestnástku. V niektorých situáciách je teda jedenástym hráčom na ihrisku, čiže ovláda prakticky všetko to, čo sa vyžaduje od moderného brankára. Kde sa vlastne zaúčal do všetkých týchto tajov? " V liahni 1. FC Košice mi dal takúto školu v doraste tréner Vankovič a osvojil som si tento štýl natoľko, že bude mojou zbraňou počas celej hráčskej kariéry. Z nášho vtedajšieho kolektívu hrajú Mars superligu Rudo Urban, Maťo Zábavník, Rado Školník, Maťo Hloušek, či Marcel Majoroš, v súčasnosti hráč holandského majstrovského celku PSV Eindhoven. Bola to generácia, z ktorej väčšina chlapcov hrá v najvyššej súťaži, a veľmi rád by som sa k nej pripojil aj ja." To je tá najlepšia motivácia. Čo teda už urobil pre splnenie tohto cieľa doteraz? "S futbalom som začínal ako 13-ročný v Kráľovskom Chlmci, ale o pol roka neskôr si ma všimol tréner Humenného pán Švec, ktorý ma povolal do výberu východoslovenského regiónu. Nasledovalo potom ďalších trinásť pozvánok, stal som sa stabilnou brankárskou jednotkou. To mi aj otvorilo dvere do slovenskej pätnástky a do Košíc, kde ma najskôr pripravoval tréner Ladislav Lipnický. Na obdobie v 1. FC si spomínam v tom najlepšom, pretože šesťkrát sme získali titul majstra Slovenska, a to dokonca v jednom ročníku tak, že v sedemnástich zápasoch som dostal len tri góly a prehrali sme iba jediný zápas v Prešove. Navyše, dostal som sa do Ameriky, na Bermudy, vyhrali sme celý rad turnajov, na ktorých štartovali napríklad Ajax Amsterdam, Borussia Dortmund, Eintracht Frankfurt, takže to bola naozaj dobrá škola pre vydarenú generáciu talentov." Z Košíc akoby sa šikovný brankár vytratil do neznáma. Nebolo to však celkom tak..."Po posledných voľbách zohrala veľkú rolu zmena politickej situácie, po ktorej 1. FC nemal peniaze, nemohol mi platiť stravu a ubytovanie. Trebišov však prejavil o moje služby záujem, takže manažér Stanislav Seman, ktorý ma štyri roky brankársky modeloval a naučil technike, za čo mu úprimne ďakujem, mi vyšiel, ako 18-ročnému, veľmi v ústrety, takže som odchytal štyri druholigové zápasy. Dali mi naozaj veľa, lebo som v nich získal zdravé sebavedomie, ktoré mám doteraz. Potom sa mi naskytla šanca chytať v druhej najvyššej maďarskej súťaži FC Demecser. Keďže podmienky sa zhoršili aj v Trebišove a mám vysoké ciele, rozhodol som sa pre odchod. Môj manažér však mal vysoké finančné požiadavky, a tak po pol roku som sa vrátil domov do Kráľovského Chlmca. Pád až do piatej ligy znamenal pre mňa tvrdý úder pod pás. Odchytal som tuším 13 zápasov... Na to prišiel manažér Vladimír Popovič s ponukou z Veľkého Šariša , odkiaľ som sa dostal do Vranova." To, že Bukocel bojuje o postup do II. ligy, je aj jeho zásluha. Dostať sa do vyššej súťaže je veľká túžba celého hráčskeho a funkcionárskeho kolektívu a nádejného brankára nevynímajúc. "Druhú ligu by som veľmi privítal, hoci najväčšiu radosť by som mal z marssuperligového dresu. Všetko však chce svoj čas, o pokračovaní v tvrdej príprave ani nehovoriac. A keďže mám jasný cieľ, v úsilí ma nemôže odradiť ani to, keby sme sa momentálne z III. ligy nedostali vyššie. Medzi žrďami sa cítim dobre, brána ma zvábila od prvého vstupu na ihrisko. Otec tvrdí, že vtedy som mal vari iba tri roky, ale čo sa aj ja pamätám, žiadne iné miesto na ihrisku ma natoľko neočarilo. Teraz azda ešte o to viac, že ak brankár chytá dobre, na tomto poste môže vyniknúť najviac. Aj preto spolu s asistentom Imrichom Sokolom venujeme dosť času gólmanskej technike - konkrétne rozvíjaniu rýchlosti, pružnosti a výbušnosti. Veľmi si cením jeho rady do života brankárskeho i to, že ochotne sa mi venuje po oficiálnych tréningoch." K tomu všetkému dodal, že sebavedomie považuje za svoju veľmi silnú zbraň. Určite, že brankára robí veľkým, hlavne, keď nič nepodcení. A on na ceste za svojím najvyšším cieľom si to všetko uvedomuje a dobre vie, že iba trpezlivosť mu otvorí dvere do vysnívanej fu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
