a Dzurindovu koalíciu zvlášť bol "dabljú" (dvojité W - prezývka) priam vianočným darčekom. Jeho slová, že "NATO musí vystrieť ruky a otvoriť srdcia novým perspektívnym partnerom" sú presne tým signálom, na ktorý oficiálna Bratislava tak túžobne čakala.
Aliancia sa bude rozširovať, odkázal najmocnejší muž planéty a generálny tajomník NATO Roberston ho doplnil: "Ak to chcete priamo počuť, nulový variant je vylúčený". Čo s definitívnou istotou znamená, že minimálne jedna kandidátska krajina bude na decembrovom summite 2002 v Prahe pozvaná. A Slovensko, čo je naozaj veľkolepou realitou, je z pelotónu uchádzačov najvážnejším favoritom.
Takže - ako glosoval Eduard Kukan - pokaziť si to môžeme už iba sami. Jedna pozvánka je totiž minimum. Pričom analytici zároveň tvrdia, že rozšírenie iba o osamotené miniatúrne Slovinsko, ktoré je druhým horúcim adeptom, by postrádalo akýkoľvek strategický, a malo len zanedbateľný politický význam. Celkom realisticky: Bushov signál je štartom k pre nás veľmi príjemnej debate, či "šťastlivým výhercom" bude iba tandem Slo-Slo, alebo sa zvolí širšia skupina vyvolených. Vrátane jednej pobaltskej krajiny, čo by teda bolo šteklenie medveďa priamo v rozkroku.
Keby naša vládna koalícia za sebou už nič iného nenechala (čo zase tak celkom nehrozí), iba jednu pozvánku do NATO, už nemôže byť neúspešnou. Hoci je aliancia primárne obranno-vojenským paktom, začlenenie do nej je posadením sa na takú obežnú dráhu, na ktorej nás už prosperita a pokoj fakticky nemôžu obísť. Členstvo v NATO (resp. istá prognóza, že tam budeme) by riešilo osemročný rébus (od vzniku štátu) našej geopolitickej príslušnosti, skončilo by s rozštepom civilizačnej identity ("mečiarovská" dilema Východ-Západ), aj s neistotou zo života na rozhraní dvoch kultúrno-mentálnych svetov. Vstup do NATO je skrátka vstup do Západu - nič viac, ale ani menej. (Turecko je špecifickou výnimkou - islam.)
Až budeme v NATO, môže sa už Schuster naozaj pokojne ponevierať po Košiciach s pofidérnym Kučmom. Už budeme vedieť, že nič strašného z ich bratského štebotania vzísť nemôže. Ani z Ficových výjazdov do Číny už hrôza nepôjde a na háku môžeme mať aj rusofilsko-srbské kokéterie nielen SNS, ale aj celého radu ďalších politikov. Bude vymaľované. Dokonca ani také írske referendum nás už potom nemusí rozhodiť - do EÚ sa môžeme aj naďalej ponáhľať, ale v pokoji bez noža pod krkom. A potom si s emancipovanou mysľou azda všimneme aj veci, ktoré k šťastiu z Bruselu a okolia importovať vôbec nepotrebujeme. A tak ďalej - toľko veľa oslavného textu si tento George W. Bush pýta presne preto, lebo jednou rozvitou vetou priblížil Slovensko na dohmat jeho historickej šanci.
Na domácom ihrisku posilňuje Bushov prísľub pozíciu premiéra Dzurindu. Zaklínadlo "stability" zažije nový boom, o rekonštrukcii vlády, či nebodaj redukcii bude odteraz rúhaním nieže hovoriť, ale na ňu aj pomyslieť. Vzhľadom na dokaličené vzťahy v koalícii a jej vnútorné nedemokratické pomery to nie je žiadny jackpot, pre dobro veci sa ale niečo dá vydržať. Horšie môže byť, ak Migaš využije príležitosť a rozhodne sa Dzurindu za "stabilitu" dodatočne zdaniť; ešte sedem ďalších takých "priorít", aké si už vydupala SDĽ do návrhu rozpočtu, a schudobnieme tak, že ešte aj na tie letenky na pozývací summit do Prahy si nastávajúci premiér bude musieť požičať.
Veľmi aktívnou politikou smerom von sa vláde plus skupine "atlantických" poslancov (Šebej, Weiss, Palko) podarilo dosiahnuť cieľ, ktorý si dala v januári - "oživiť záujem o tému rozširovania NATO v jej členských štátoch, podnietiť niektorého z nich, aby prevzal úlohu presadzovateľa a advokáta rozšírenia". Nuž, zdá sa, že Dzurinda našiel advokáta najsprávnejšieho. Efektnou bodkou tejto stratégie bola podpora, ktorú premiér deklaroval pred týždňom vo Washingtone Bushovmu plánu Národnej protiraketovej obrany (NMD). Presne tomu, ktorý si stále nezískal priazeň európskych spojencov USA. Slovensko sa takto stalo vôbec prvou európskou krajinou, ktorá NMD jednoznačne podporila. Isteže, žiadny hodnotový prevrat v slovenskej zahrpol sa nekoná, iba púha vypočítavosť. Moment je to však zaujímavý, keďže zúrivý ťah na NATO nás zahnal až do kategórie, ktorú euroľavica označuje za "jastrabov".
Teraz už len nepoľaviť v našom prístupovom pláne PRENAME a naverbovať, s podporou čerstvého a samozvaného "garanta kontinuity prístupového procesu", HZDS, magických 60% podpory vo výskumoch verejnej mienky. A potom sa už môže naplniť Bushova pointa: "Nie je dôležité, či je krajina veľká alebo malá. Dôležité je veľké srdce".
Tak - raz za sezónu sa vydarí aj pozitívny komentár.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
