"Čo sa stalo? Hovorím si," spomína na osudný deň Pavol Popaďák. Zobral do ruky baterku a vybehol von. Akoby čosi tušil. Mieril na štátnu cestu druhej triedy 555, ktorá viedla necelých sto metrov od jeho domku v usadlosti zvanej Traganovský mlyn. Tušenie ho nesklamalo, smerom od Michaloviec i Zemplínskej Širokej, zastavovali vozidlá. Nehoda. Opäť. Prebehlo mu hlavou. "Keď som dobehol k miestu nehody, už tam bolo dosť ľudí. Rozbité auto stalo uprostred cesty, všade sa povaľovali plechy a pred nákladnou tatrou neprirodzene poskakoval muž," spomína Pavol Popaďák. "Narazil do vás? opýtal sa ho. "Ja nič neviem", odpovedal mu prerušovaným hlasom. "Išiel som po svojej strane a zrazu do mňa z protismeru narazilo toto auto," koktavo odpovedal vodič tatrovky. Bolo to na miernej pravotočivej prehľadnej zákrute. Keď Pavol Popaďák podišiel bližšie k havarovanému osobnému autu, nejaký pán mu povedal: "Tu už niet nijakého života." To ešte nevedel, koľkí ľudia boli v havarovanom aute. Jeden, dvaja, štyria? Videl však, že nejaký smelší chlap sa odvážil priblížiť ku vraku, odlomil zhúžvané dvere a vyslovil strašnú vetu: "Tu je koleno, tu je hlava...! " Mám už skoro sedemdesiat rokov, ale takú hrôzu som ešte nevidel. Striaslo ma a odišiel som preč," hovorí Pavol Popaďák. Vtedy už k miestu nehody prišli policajti, požiarnici a sanitka. Z vraku vyťahovali len časti mužských tiel. V rozbitom aute sedeli štyria dospelí muži. Dvaja z nich boli tunajší a dvaja českej národnosti. Cudzinci pracovali na generálnej oprave v Elektrárňach Vojany ako experti. Bývali v michalovskom hoteli Družba a v to ráno sa ponáhľali na pracovisko. Dopravu do Michaloviec v to ráno policajti odklonili na päť hodín cez Zemplínsku Širokú, Inačovce a Jastrabie. "Na druhý alebo tretí deň po nehode, prišla k osudnému miestu bledá pani s dvoma chlapcami, jeden z nich mohol mať asi pätnásť rokov. Prišla za mnou do dvora a spýtala sa, či môže pri ceste na mieste nehody postaviť malý kríž. Súhlasil som, ale poradil som jej, aby ho dala trochu viac k plotu môjho pozemku, lebo by ho mohli zvaliť cestári pri kosení priekopy. Súhlasila. Bola to manželka jednej z obetí nehody," spomína Pavol Popaďák. Odvtedy tam malý drevený kríž s nápisom Ladislav Sabadoš 22. 4. 1959 - 21 .9. 2000, stojí dodnes ako výstraha živým.
Epilóg
Ešte aj po viac ako trištvrte roka od dňa nehody, prichádza ku krížu mládenec a usedavo narieka. Apuka, apuka... otecko, otecko. Na drevenom kríži po ňom vždy ostanú čerstvé kvety.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
