výkričníkov vypovedá o tragédiách, ktoré nemuseli byť, keby.... Najzvláštnejším takto označeným miestom je starý mohutný jaseň pri Základnej škole v Remetských Hámroch. Od jeho kmeňa sa odrazilo tielko sedemročného Petríka Mandičáka, potom, čo ho zrazila dodávka Slovenskej pošty, keď vybehol zo školského autobusu a chcel prejsť cez cestu do školy. "Pätnásteho októbra pred piatimi rokmi sa zrútil celý náš svet. To nikomu neželám. Petrík odišiel ráno do školy ako každý deň a potom sa to stalo. Nechápala som, prišli pre mňa autom z Remetských Hámrov, že aby som vzala kartičku poistenca, že chlapca zrazilo auto. Kým sme tam došli, bolo to hrozné, Petrík ležal v tej priekope, kam ho odrazilo od stromu, potom prišla sanitka, nie rýchla, obyčajná, naložili ho, ale môj malý chlapček už cestou dodýchal. Stále si myslím, že možno keby bol skôr dostal kvalitnú prvú pomoc, že to mohlo skončiť inak. Ale možno ani nie, veď to auto ho vzalo čelne, ten náraz musel byť strašný, keď ho vyhodilo do stromu za cestou a odtiaľ späť do priekopy", spomína so slzami v očiach na najhorší deň svojho života Zdenka Mandičáková z Vyšných Remiet, v okrese Sobrance. Z tejto dedinky dochádzal druháčik Petrík do svojej školy v Remetských Hámroch, vzdialenej tri kilometre. Školu mal rád. Veľmi rád. Jeho písanka, ktorú rodina opatruje, vypovedá, že jej majiteľom bol veľmi usilovný a pedantný žiačik. Písmenká ako maľované. " Nezniesol by machuľu, bol na svoj vek mimoriadne precízny. Všetko robil s takým nasadením, s takou dávkou až akéhosi dospeláckeho perfekcionalizmu, niekedy som sa sama tomu čudovala. Bol veľmi samostatný. Napríklad na karneval si sám vymaľoval masku korytnačky Ninji. Veľmi rád maľoval, dokonca vyšíval. Našiel obrázok, odkreslil si ho a už som ho našla v nedeľu ráno v kuchyni ako si vyšíva", hovorí pani Zdenka a nezapiera, že dodnes má ťažké srdce na vodiča poštovej dodávky. " Dodnes nám nepovedal ani prepáčte. Čo z toho, že 4 mesiace z ôsmich, na ktoré ho súd odsúdil si odsedel, zvyšok mu odpustili? Súd dopadol tak ako dopadol, mne chlapca už nikto nevráti. Nechcela som nikdy pomstu, iba spravodlivosť, ale tej na svete asi niet", v myšlienkach sa stále vracia k udalostiam tohto dňa Petríkova mama. Jeho starší brat Lacko, ktorý je od narodenia telesne postihnutý, doteraz veľmi ťažko znáša stratu súrodenca. Petrík mu bol nápomocný a pomáhal mame keď Lacko potreboval umyť, položiť na WC a podobne. Kým Petrík žil, Lacko chodil o barličkách, od jeho pohrebu je už iba vo vozíku. Malú sestričku Janku, ktorá pred dvomi rokmi prišla na svet a pokúša sa vyplniť boľavé miesto v jeho srdiečku i v srdci jeho rodičov a blízkych, má veľmi rád. Všetci ju vnímajú ako Petríkovho posla a predsa to jeho miesto zostáva stále prázdne. Čas dokáže obrúsiť hrany mnohých spomienok, ale mnohé zostávajú navždy soľou nasypanou v čerstvej rane. "Tá sa nikdy nezahojí. Ja iba dúfam a prosím Boha, aby už žiadne dieťa neskončilo pod kolesami auta. Hlavne však prosím o to vodičov áut. Aby mysleli na to, že okamih, keď sa pod kolesami auta ocitne človek, sa už nedá vrátiť späť", uzatvára svoj príbeh pani Zdenka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
