začíname teraz - je 18. jún, Deň daňovej slobody (DDS). Áno, je to tak: Temer polovicu svojho aktívneho života odovzdávame štátu ako daňový konfiškát.
Samozrejme, tento dátum nesmie nikto vzťahovať individuálne na seba, u každého poplatníka je v reále iný. Osemnásty jún vychádza ako slovenský "deň oslobodenia" pre tento rok z agregátnych čísiel. Ide o vyjadrenie podielu verejných výdavkov štátu na celkovom HDP, prenesený do "kalendárnej" reči. V reči percent je to 46 - a práve dnes uplynulo 46 percent z kalendárneho roka. Preto 18. jún. Teda na Slovensku - v USA "oslavovali" už v polovici mája, v ČR mali tohtoročný DDS 6. júna. V EÚ, naopak (a na smiech cez slzy), existujú štáty, kde sa bude "na panskom" pracovať ešte aj v prvej polovici júla - Dánsko, Švédsko, Francúzsko.
Povedané zrozumiteľnejšie - keby mal byť deň daňovej slobody 1. januára, všetci ekonomicky aktívni občania by sme mali v priemere "čistého" skoro dvojnásobok. Pochopiteľne, 1. január (a možno ešte aj 31.) je nezmysel. Všetci uznávame, že prevádzka štátu niečo stojí a nikto iný ju nemôže zaplatiť, iba jeho občania. Ide práve a len o to, čo a koľko stojí; teda či - po prvé - sú naozaj nutné všetky funkcie a "vymoženosti", na ktoré sa povinne zbierame, a či - po druhé - s prostriedkami, ktoré vrchnosti odovzdávame, sa nakladá účelne.
Keďže odpovede na obe otázky sú jednoznačne záporné, zrodila sa v hlavách liberálnych ekonómov symbolika dňa daňovej slobody. Až na prah leta vysunutý výkričník má stimulovať občana i rozumné politické strany, aby sa vážne zamysleli nad súčasným zdaňovaním ako nad najťažším demokratickým deficitom tzv. sociálneho štátu. Napr. ešte za "masarykovskej" republiky by pripadol DDS na február, rovnako tak vo väčšine krajín súčasnej EÚ. Je predsa mimo elementárnu spravodlivosť a morálku, ak si štát rok čo rok privlastní polovicu práce vlastných občanov. Čo to je za štát, a čo sme to za ľudia, ktorí sa takto zdierať necháme??
Problém je, že v kontinentálnej Európe nadobudli politici pod falošnou egidou "sociálnej solidarity" na stále navyšovanie daní priam nezničiteľný mandát. Zrada je v tom, že voličská väčšina pudovo verí mýtom o výhodnosti masívnych štátnych transferov. Ide o fatálny omyl - berie sa každému a každému sa aj rozdáva. Pýtajme sa - kto viac zarobí na dotovanej cene elektriny (plynu, atď): Chudák s minimálnym príjmom, alebo milionár v dvojpodlažnej vile?? Pravda je taká, že na brutálnom prerozdeľovaní získajú len skupiny celkom bezpríjmové, resp. s tými najnižšími; už daňovníci s mierne podpriemernou hrubou mzdou padajú do mínusu. Okrem iného aj preto, lebo vo vyšších pásmach je štátny konfiškát taký brachiálny, že systém tlačí fyzické i právne subjekty do daňových únikov.
Že štát si uzurpoval prerozdeľovanie v množstve oblastí, kde by jeho funkciu omnoho efektívnejšie zvládol súkromný sektor, môže byť vecou diskusie. Pripusťme. O "užitočnej" veľkosti štátu sa vedie večný spor medzi ľavicou a pravicou (s tým, že v Európe socialisti, zásluhou slepej a ľahostajnej väčšiny, oponentov dočista prevalcovali). O čom sa ale žiadna diskusia ani spor viesť nemôže - a tisíckrát nie na Slovensku - je nezodpovedné, neefektívne, ba až kriminálne nakladanie štátu s prostriedkami, ktorých sa zmocní. Celkom svojrázna debata o tom beží dennodenne iba v médiách - predvčerom eurofondy, vo štvrtok SPP, v piatok Štátny fond trhovej regulácie, v sobotu Úrad pre štátnu pomoc, dnes čo?
V situácii, keď politici a úradníci vidlami rozhadzujú a kradnú miliardy, niet žiadneho dôvodu diskutovať so Schmögnerovou a spol. o tom, či hentú alebo tamtú dávku má vyplácať štát, či henten alebo onen úrad má zmysel alebo nie, či táto alebo oná dotácia nie je premrštená, či verejné financie sa pri takom či onakom výpadku zosypú alebo nie. Spôsob, akým sa koaličné vedenie, ministri a napokon aj sám Mikloš postavili k "Miklošovmu auditu", jasne dokladá, že v takomto systéme vládne z podstaty veci jediný šéf - doktor Parkinson. A toho nevyženie žiadny audit, ktorý musia odsúhlasiť samotní politici, ani pseudoreformy, ktoré kladie na stôl sama Schmögnerová, ani protikorupčný program, ktorý končí tam, kde začína prvý kamarát - viď Pavol Kinčeš. Prietrž nemorálnemu vyhadzovaniu urobí iba RADIKÁLNE ZNÍŽENIE DANÍ AJ ODVODOV TAK, aby sa nastolila základná spravodlivosť, minimalizovali sa príležitosti kradnúť a solidarita prestala byť vlastnou paródiou a začala byť skutočnou solidaritou.
O tom je 18. jún, Deň daňovej slobody. O tom, že je načase vykončiť systém, v ktorom z peňazí, čo sme zarobili doteraz, si tretinu ktosi anonymný rozkradne, tretinu zožerie správa celého systému, štvrina sa vytrúsi cestou a zvyšok sa vyhlási za "solidaritu".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
