apríla sme robili testy, písali diktát, dodnes mám v pamäti ako som na vedomostných testoch dobre obstál a resumé bolo také, že hneď na druhý deň ráno som už cestoval do Spišského Podhradia. Tam v komplexe budov slávnej Spišskej Kapituly totiž sídlila škola, v ktorej sa pripravovali kádre na nižšie riadiace funkcie v bezpečnostnom zbore. Stal som sa jej frekventantom a zároveň som bol pridelený aj na tamojšie obvodné oddelenie Verejnej bezpečnosti. Bolo to malé obvodné oddelenie, slúžilo v ňom niekoľko príslušníkov. Keď sa ešte dobre pamätám, vrátane náčelníka sme tam boli šiesti - siedmi," začal svoje rozprávanie náš čitateľ Ján Kováč z Košíc. Po ukončení školy pracoval v bezpečnostnom aparáte na rôznych postoch vo vtedajšom okrese Košice-vidiek, okrem iného bol náčelníkom obvodného oddelenia v Čani a neskôr vo Veľkej Ide. Po siedmich rokoch z bezpečnostných zložiek radšej odišiel.

Vráťme sa však do čias, kedy ako frekventant školy zároveň slúžiaci na Obvodnom oddelení Verejnej bezpečnosti v Spišskom Podhradí mal v jedno popoludnie voľno. "Bola jeseň, tuším september, bol to taký teplý slnečný deň. Mal som voľno, sedel som na lavičke v parku. Samozrejme, že nie sám."

Objímal sa so svojou priateľkou, keď zapišťali pneumatiky a spoza zákruty sa objavilo služobné auto. Prudko pribrzdilo a vzápätí z neho vystúpili dvaja muži zákona. Aký by to bol mladý žandár, keby v tej chvíli nebol nechal svoju priateľku a nešiel za kolegami z oddelenia! Reku, či im netreba pomôcť...

SLUŠNÍ, ALE AJ AROGANTNÍ...

Komplex budov Spišskej Kapituly má skutočne slávnu históriu, má však za sebou aj roky temna. Komunistický režim nepotreboval duchovných, o to viac však potreboval obmedzených, ale silných mužov zákona, ktorí by pištoľami a obuškami vychovávali uvedomelých budovateľov šťastného zajtrajška. A tak namiesto kňazského seminára v honosných priestoroch dýchajúcich históriou zriadili pod hrdým názvom Stredná odborná škola Ministerstva vnútra liaheň mužov zákona. Za dlhé roky budovania socializmu boli medzi nimi všelijakí inteligentní, aj menej inteligentní, slušní a zdvorilí, ale aj nadmieru sebavedomí, drzí a arogantní.

"Ľudia zo Spišského Podhradia nás nemali radi. Nie div, veď boli medzi nami ozaj všakovakí. Našli sa aj takí a nebolo ich málo ktorí sa opili a cestou z krčmy robili cirkus. Sebavedomí a drzí potom na uliciach bez akéhokoľvek dôvodu len z čírej somariny pristavovali ľudí, legitimovali ich, pokutovali, vyvyšovali sa nad nimi, strúhali frajerinu. Niektorí z frekventantov školy si mysleli, že keď majú na sebe policajnú uniformu, hneď im patrí celý svet. A takých nebolo veru málo! My ostatní sme sa však za nich hanbili... Ale obyvatelia Spišského Podhradia nás zákonite všetkých hádzali do jedného vreca. Slovom, nemali nás radi. Hovorím to len preto, aby som vykreslil atmosféru, v akej sa odohral nasledujúci príbeh," povedal nám Ján Kováč z Košíc, v roku 1973 frekventant 1. A triedy. Mal vtedy 27 rokov.

V jedno pekné slnečné popoludnie sedel na lavičke, keď zrazu ako sme už uviedli zapišťali pneumatiky. "Volali z krčmy, že nejaký opitý tam robí výtržnosti a niečo rozbíja," informovali ho kolegovia. Ale prv ako vošli do tej krčmy, sa zrazu rozleteli dvere a vybehol z nich mladý muž. "Mohol mať osemnásť dvadsať, možno dvadsaťdva dvadsaťtri rokov... Vybehol a letel ako šialený. Zabočil mimo centra mestečka a utekal ako len vládal. Tečie tam potok, ten výtržník ho preskočil a už ho nebolo. Vtedy k nám pristúpil neznámy muž a povedal: ´To je on, to on robil cirkus!´ Moji dvaja kolegovia sa potom išli opýtať krčmárky, čo sa vlastne stalo... Chcem ešte dodať, že sme za tým opilcom neutekali. Keby mi bol veliteľ hliadky, inak stokilový muž, hneď ako ten výtržník vybehol, prikázal, aby som utekal za ním, bol by som ho dohonil. Bol som trénovaný športovec zápasil som za Slovan Hodonín. Mal som dosť sily a dobrú kondičku. Ale veliteľ hliadky nadstrážmajster J. vtedy povedal, že netreba, veď nikoho nezabil, nikoho nezranil. Dodal ešte: ´Prešetríme, uvidíme, veď budeme vedieť o koho ide, tu v meste ho určite poznajú.´ A to by bolo asi tak všetko. Na prípad som časom zabudol..."

BIL HLAVA-NEHLAVA?

Aké však bolo prekvapenie nášho čitateľa, keď ho i jeho kolegov neskôr predvolali na vojenskú prokuratúru do Prešova. A nie raz... "Najprv sme ani nechápali o čo ide. Až potom sme prišli na to, že jedného z nás áno, toho stokilového J., ktorý bol v to nešťastné popoludnie veliteľom hliadky, vyšetrovateľ vojenskej prokuratúry obvinil z trestného činu ublíženia na zdraví. A to preto, že mužovi, ktorý vtedy vybehol z krčmy a uletel ako víchor, vraj spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Prokurátor hovoril, že J. toho mladého muža chytil pred krčmou, zvalil ho na zem, kopal do neho, surovo bil obuškom hlava-nehlava, a to až tak, že mu vážne poranil oko. Prokurátor argumentoval jednak lekárskou správou, z ktorej vyplývalo, že poranenie oka má trvalé následky, a jednak svedeckou výpoveďou istej postaršej panej, ktorá nosila silné, veľmi silné okuliare. Bývala hore v dome nad krčmou a pri vyšetrovaní tvrdila, že videla z okna, ako taký silný mohutný policajt bije mladého muža ležiaceho na zemi a obuškom mu búcha po hlave... Nechápali sme o čo ide, nevedeli sme, prečo je kolega trestne stíhaný, veď prípad sa stal tak ako som ho na vlastné oči videl a popísal. Iná vec už je, že obyvatelia Spišského Podhradia dodnes nemajú policajtov v láske. A zrejme právom."

Nadstrážmajstra J. medzitým pravda, to s kauzou nijako nesúviselo preložili z obvodu na vtedajšie Okresné oddelenie Zboru národnej bezpečnosti v Spišskej Novej Vsi, kde slúžil na operačnom stredisku - zdvíhal telefóny a prijímal oznámenia od občanov. "Aj keď sme už spolu neslúžili, pamätám sa však na ten deň, lebo viem, že v sobotu sa ženil a hneď v pondelok ráno, áno, bolo to v pondelok a hneď zrána na veliteľstvo do Spišskej Novej vsi, kde mal práve službu pri telefónoch, prišli po neho kolegovia z Prešova. Niežeby mu boli poslali výzvu, aby nastúpil výkon trestu, ale oni ho rovno zo služby odviedli v putách. Súd ho totiž na základe dôkazov predložených prokurátorom uznal vinným. A už išiel... Keď sa dobre pamätám, sedel vo vojenskej base v Sabinove."

Rozuzlenie prípadu prišlo až neskôr. Ako postupom času vyšlo najavo, ten mladý muž, ktorý opitý robil v krčme bengál a vybehol z nej skôr, ako dvaja strážcovia zákona do nej stačili vojsť, bol vzdialenejším príbuzným Vasiľa Biľaka, ideologického tajomníka Ústredného výboru KSČ a jedného z najmocnejších mužov vtedajšieho Československa. A ten výtržník, inak dovtedy trikrát trestaný muž, sa zrejme rozhodol "skoncovať" so svojím kriminálnym životom a porátať sa s mužmi zákona.

Podarilo sa mu to. Vtedy mocná Biľakovská mafia zapracovala a vojenský prokurátor v Prešove sa rozhodol, že s "nespratným" mužom zákona urobí rázny koniec. Ján Kováč si na to spomína takto: "Vyšetrovanie viedol tak, ako nás v škole v Spišskom Podhradí učili, že vyšetrovanie sa viesť nemá, teda jednostranne, neobjektívne a výlučne v neprospech obvineného… Vtedy a ešte i dnes platný Trestný poriadok predsa hovorí, že orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutočný stav vecí. Objasňujú s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému i okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a vykonávajú dôkazy v oboch smeroch... Ale v tomto prípade to bolo inak. A ešte jedna perlička. Jeden z kolegov z obvodného odddelenia bol synovcom vtedajšieho námestníka federálneho ministra vnútra. Ten vedel o celej kauze a ešte počas vyšetrovania, keď raz zavítal do Spišského Podhradia, sľúbil, že to dá preveriť. Nie, nesľúbil, že to vybaví, len povedal, že dá preveriť... Keď si to preveril, iba sucho konštatoval: Chlapci, ja som malý pán na to, aby som to zvrátil..."

NAMIESTO POINTY

Čo vieme o hlavných protagonistoch príbehu? "O tom výtržníkovi nič. Neviem, či sa ďalej dopúšťal trestnej činnosti. A čo sa týka toho vážneho zranenia, ja mám jediné vysvetlenie pri behu, zrejme keď preskakoval cez plot, sa musel pošmyknúť a spadnúť. Iné možné vysvetlenie nejestvuje," hovorí Ján Kováč. Ako ďalej dodáva, "o tom prokurátorovi bolo všeobecne známe, že ho nespočetnekrát zastavili prešovskí policajti a platil pokuty. Raz za rýchlosť, inokedy za nezapnutý bezpečnostný pás... A zrejme policajtov nemal rád a občas sa im mstil... Tento prípad bol toho dôkazom... Ale ani o svojom kolegovi v podstate nič neviem. Keď sa dobre pamätám, vyfasoval rok basy a po polroku ho pre dobré správanie súd prepustil na slobodu. Potom pracoval kdesi ako majster, ale viac som o ňom nepočul. A ešte celkom na záver spomeniem druhého člena vtedy zasahujúcej hliadky. Ten neskôr z Verejnej bezpečnosti odišiel, doplnil si vzdelanie, stal sa okresným prokurátorom v jednom z okresov na východnom Slovensku. Keď sa ešte aj dnes občas stretneme, spomíname na tento prípad. Krivda, ktorá sa stala nášmu kolegovi, zostáva hlavnou témou našich rozhovorov."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.