pomenovali "U Reháka". Stretla sa tam skupina majstrov, čo sa vo svojom remesle vyznali, takže mali neraz aj zákazníkov z Viedne. Jeden z nich Jaroslav Rehák bol známy nielen tým, že koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov rozhodoval zápasy I. ligy a dostal sa i na listinu FIFA a UEFA ako postranný, ale v prvých povojnových rokoch vo Varnsdorfe šil pre anglický kráľovský dvor zamatové obleky. Preto ani neprekvapilo, že bol jediným v Bratislave, čo vedel ako na to pri ich žehlení. Pravda, okrem toho, že vedel na človeka priam uliať sako, zdobila ho aj skromnosť a doslova dobrota. V tomto salóne bolo vždy veselo a najmä futbalové témy bývali často na pretrase.
U rehákovcov sa často zastavil tréner Michal Vičan, ktorý svojho času pôsobil i v Košiciach. Všetci krajčíri ho s obľubou počúvali, pretože im neraz prezradil z kuchyne Slovana a Interu také veci, o ktorých iní nesmeli vôbec hovoriť. Miško však bol veľmi otvorený, neuznával tzv. tajnosti, a tak prezradil aj to, ako niekedy pozval manželky hráčov na koberec, aby im vysvetlil, že futbalisti nemajú doma prášiť koberce, a že nech si dobre rozmyslia, čo od nich dostávajú. Neraz sa zvrtla reč i na taktiku, a tak od veľkého stratéga sa dozvedeli, čo trebárs vymyslel na Trnavu, ba stalo sa aj to, že mu radili, akú taktiku by mal ušiť na súpera. Išlo zväčša o slovanistov, takže hráčov z Tehelného poľa nebolo radno kritizovať. Nakoniec jeden z nich, nohavičiar Plach mal syna, ktorý chytal za dorast a neskôr za rezervu belasých, a tak hoci krajčírov brat chytal za ligový tím Žiliny, nebol už natoľko v strede záujmu. Salón navštevovali aj futbalisti Titus Buberník, Dezider Cimra, Bohdan Ujváry, prakticky celé mužstvo Slovana, ktoré vyhralo v roku 1969 Pohár víťazov pohárov, Schrojf, známy športový lekár MUDr. Pavol Handzo, Jozef Čurgaly, Michal Benedikovič, z funkcionárov bývalý tajomník Interu Ján Štancel, medzinárodný tajomník Slovana Ján Fiala a desiatky ďalších známych z futbalovej oblasti, takže nie jeden športový novinár sa dozvedel práve od umelcov s ihlami najčerstvejšie informácie, ktoré niekedy prekvapili aj klubových funkcionárov.
Pochopiteľne, zvláštne postavenie mali rozhodcovia. Vari nebolo jedného bratislavského, alebo z tých čo boli na celoštátnej alebo listine SFZ, aby obišiel salón, v ktorom už tradične bol témou č. 1 futbal. Krajčíri sa pri Rehákovi naučili z pravidiel všeličo, po kritike v tlači raz vyzvŕtali rozhodcu, druhýkrát trebárs novinára, či funkcionára, ale na svojho Jarka nenechali dopustiť. O to viac, že tlač ho nikdy vážnejšie nepranierovala, dokonca ani vtedy, keď pískal zápasy v Prahe. Dalo by sa však povedať, že k rehákovcom akoby chodili rozhodcovia na spoveď, pochválili sa, a ako to už v takýchto prípadoch býva, i posťažovali sa jeden na druhého. Príliš v láske nemali kolegu Špotáka, ktorý po nominácii na medzinárodnú listinu si v niektorých momentoch myslel, že je pupkom sveta. Kolegov kritizoval od oblečenia až po výkony na ihrisku. Hoci ešte pískal, neraz pripomínal delegáta nad delegátov, jednoducho všetko ovládal len on. Nakoniec sa tento rozhodca, už ako funkcionár, vytratil a pri jednom nedeľňajšom stretnutí, keď sme išli na ligu do Petržalky, vyliezlo z neho, že ho už futbal ani práca delegáta nezaujíma, a že sa dal na filateliu. Tak dobojoval muž, ktorý ešte v októbri v roku 1975 počas kvalifikácie ME ČSSR Anglicko (2:1) na bratislavskom Tehelnom poli mal na starosti taliansky rozhodcovský trojlístok na čele s Michelottim. S množstvom noviniek prichádzal do svojskej klubovne Ing. Jursa. "Rýchlik", ako ho v tom čase nazývali, lebo z mužov v čiernom prvý u nás dal zbohom statickému rozhodovaniu, sa raz pochválil tým, ako sa mal dobre v Taliansku, konkrétne v Interi Miláno, odkiaľ si priviezol dva perfektné obleky, ktoré im bleskovo ušili na mieru atď. Hlavným režisérom funkcionárskeho diania v tomto klube bol bývalý Maďar Solti, ktorý si krstné meno Dezsö zmenil na talianske Desiderio. Tento muž sa v rozhodcovskom zákulisí pohyboval až tak sebavedome, že ho UEFA doživotne dištancovala. Po rokoch mala o ňom rakúska televízia ORF reportáž, kde sa starý pán iba usmieval a hovoril o tom, ako nebolo pre neho problémom pracovať na tomto poli. Jeho odchod bol varovaním pre všetky veľké kluby, hoci z času na čas na starom kontinente vybuchne nejaký škandál, do ktorého sú často zapletení hráči a funkcionári pri réžií výsledkov aj v súčasnosti. Hovorí sa, že vývoj vo svete ide dopredu, žiaľ, nie vždy želaným smerom.
U krajčírov bolo vždy veselo. Hrdí však boli najmä na to, že ich salón navštevovalo viac známych ľudí, ako kaderníctvo pod Manderlákom, kde pracoval ďalší ligový rozhodca Kapusta. Na body vysoko viedol veľmi obľúbený Rehák, na ktorého rady a názory dali i bývalí ligoví rozhodcovia Klačanský, Krchňák, Marko, ale i mnohí východoslovenskí rozhodcovia. Určite si naň spomína aj Ing. Christov, ktorý začal s rozhodcovskou kariérou ako študent v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
