slávnostne oznámili, ale svitne údajne až dvadsiateho ôsmeho. Združenie daňových poplatníkov Slovenska (ZDPS) sa dodatočne dopočítalo k tejto nepríjemnosti tak, že do sumy verejných výdavkov, ktoré v r. 2001 zaplatíme, zaradilo aj dlhopisy FNM a tohtoročný podiel nákladov na reštrukturalizáciu bánk (rozumej sanáciu toho, čo sa vytunelovalo a rozkradlo). Okrem toho si žiada korekciu aj náš údaj o 46 halieroch, ktoré nám štát uchmatne z každej koruny; podľa novej analýzy by to malo byť až 52 halierov.
O korektnosti týchto čísiel sa však asi roztočia polemiky. (A o to aj ide!) Celkom logická sa javí otázka, že ak je štátny konfiškát už 52 halierov, prečo nie je DDS až po polovici roka, konkrétne presne 6.-7. júla?? Ďalej: Dlhopisy FNM sú výnimočný, naozaj mimoriadny výdavok, rovnako ako ich plánovaný zdroj - peniaze z privatizácie SPP (teda nie priamo z daní). Je metodicky správne týmto posúvať hranicu DDS? Alebo sa v ZDPS už dopočítali aj toho, že na Slovensku zájdeš najďalej vždy s demagógiou? Takisto by si žiadalo vysvetlenie tvrdenie, že náš štát údajne minie na verejné služby, napr. zdravotníctvo, štátnu správu, školstvo trikrát viac ako vyspelé krajiny EÚ. Nuž, v absolútnych číslach je toto už čistý nezmysel, a v relatívnych tiež dosť pochybné, keďže je všeobecne známe, že také Rakúsko či Švajčiarsko dáva napr. na zdravotníctvo asi 7% HDP, kým u nás je to iba 4 a pol. V štátnej správe budú pomery isteže obrátené, zabaliť to všetko pod agregát "verejné výdavky" je však veľmi mätúce a vyzerá aj ako účelové.
Preto nečudo, že trebárs aj taký Ivan Mikloš, ktorý sa už dlho snaží v týchto sporoch postaviť kdesi do stredu, spochybňuje údaje ZDPS tiež. Podľa neho kleslo naše celkové zaťaženie za vlády, v ktorej účinkuje, skoro o desať percent. So Schmögnerovou sa v tejto kauze už rozumná debata viesť ani nedá. Čo ale bráni vyjasniť si seriózne čísla aspoň v kruhu tých, ktorí ešte nepotratili všetku súdnosť?
Podstatné v tejto diskusii však naozaj nie je, či Deň daňovej slobody bol 18., či bude až 28. júna. Omnoho dôležitejšie je, že o téme sa na Slovensku začína viesť náruživá debata. Hoci to dokáže prekvapiť, v šírej Európe, podobne aj v asociovaných krajinách, dane, odvodové zaťaženie a "veľkosť štátu" nie sú zďaleka takým šlágrom, ako v poslednom čase u nás (a ešte v Česku). Je to pozoruhodný jav, ktorý ukazuje, že aspoň v niečom pozitívnom dokážeme byť lídri. A nejde vôbec o akýsi okrajový moment - je vysoko pravdepodobné, že skôr-neskôr, resp. v dlhodobejšom horizonte celkom určite, táto téma prebije v EÚ aj také "eurohity", ako je momentálne BSE, eutanázia, stabilne homosexuáli, menšiny a ľudské práva všeobecne či trebárs samotné rozširovanie EÚ.
Problém demokratickej a politickej legitimity "štátneho výpalného" totiž z podstaty problému MUSÍ vyrásť v absolútne prioritnú tému. Ak sa nepresadí akosi sama od seba, tak v náväznosti na iné kauzy; napríklad pokiaľ sa Veľká Británia bráni daňovej harmonizácii v rámci EÚ, dlhodobo je ďalší postup európskeho zjednocovania možný iba bez nej, čo môže byť práve ten stimul, ktorý raz otvorí aj celoeurópsku diskusiu o zdaňovaní. K takému diškurzu však Európa dospeje nevyhnutne akoukoľvek cestou, lebo model "obslužného" štátu, ktorý sa už vôbec nikoho nepýta, či tú-ktorú službu občan potrebuje, ale mu ju proste vnúti, je nielenže hlboko nemravný, ale najmä ekonomicky menejcenný v porovnaní s USA.
Aj preto je jednoducho absurdná kritika "malých strán", že svojimi iniciatívami rozpútali daňovú debatu na Slovensku. Politickú legitimitu ich parlamentným návrhom prepožičiava fakt, že vláda príslušné partie programového vyhlásenia za dva a pol roka nenaplnila, a na financiách so Schmögnerovou a na stole s rozpočtovými prioritami SDĽ aj zhasína posledná nádej, že sa tak stane. A keby aj DS s KDH neuspeli, čo je dosť pravdepodobné, minimálnym prínosom už bude, že (spolu so ZDPS) tabu prelomili. Výzva je totiž obrovská: Štát, v ktorom žijeme, spotrebúva každoročne o desiatky miliárd viac, než je jeho ekonomika schopná vyprodukovať. Navršujú sa súhrnné deficity a s nimi aj úroky z úverov, čo vytvára nerovnováhu, ktorá môže mať na konci iba tri riešenia. Po prvé, spontánne zrútenie trhu so znehodnotením úspor (to hrozilo hneď po treťom odchode Mečiara a potom v máji °99 pred "balíčkom"), čím prejedanie budúcnosti napokon aj zaplatíme. Po druhé, ďalšie zvyšovanie daní a odvodov, hoci to súčasná garnitúra (aj tá budúca) bude do krvi zapierať. Po tretie a jedine správne, zníženie daní a odvodového zaťaženia, čo vládu jednoducho dokope k redukcii výdavkov. Inak to totiž žiadna poriadne nedokáže, o čom vydala svedectvo aj Dzurindova.
Môžeme si vybrať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
