porciované ako v antike a lyžicu na naberanie redších pokrmov z misy na chlieb, na príslušnú doštičku, a od neskorého stredoveku na tanier alebo priamo do úst. Tento "príbor" patril k osobným potrebám a nosil si ho každý v puzdre za pásom. Vidlička sa v Európe udomácnila koncom 16. storočia, spočiatku bola určená na syr, alebo ovocie v sirupe.
Zostava trojdielneho príboru ako ho poznáme dnes, patrí do 17. storočia, hoci výnimočne existovali príbory už v 16. storočí. Zaujímavý je materiál, z ktorého ich v minulosti vyrábali. Bolo to drevo a kov. Drevo, najmä borievkové, buxusové, cyprusové, santalové a ebenové - sa používalo na lyžice i obklady rúčok. Železo, cín, mosadz, bronz na lyžice, ale i črienky nožov a vidličiek rovnako, ako aj perleť, mušle, kosti či rohovina. Ich funkčné časti boli až do 20. storočia zo železa alebo ocele. Medzi najkrajšie spracované materiály patrila slonovina, ale aj jantár, korytnačina alebo parožie. Od 17. storočia bolo najobľúbenejším "umelým" materiálom sklo, ktoré imitovalo polodrahokamy ako krištáľ, jaspis, achát, od začiatku 18. storočia tiež porcelán. Obľúbené až do súčasnosti zostalo striebro. Zachované historické pamiatky ukazujú nielen najrôznejší spôsob tvarovania a dekóru, ale aj použitia náhradných materiálov, o čo sa snažili výrobcovia už od 18. storočia, napríklad "sheffieldským" striebrením, či kovovými zliatinami, z ktorých si alpaka udržala prvenstvo až do začiatku výroby nehrdzavejúcej ocele v 20. rokoch nášho storočia.
Autor: jn
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
