penu, ktorá sa po daždi vytvárala okolo ohniska so zbytkami popola. Tiež mohli zistiť, že tá istá pena sa vytvárala v nádobe, v ktorej sa varilo mäso a do ktorej sa dostal popol (čo na vtedajšom primitívnom ohnisku nebola žiadna vzácnosť). Ženy, ktoré potom umývali riady zrejme vedeli, že v týchto prípadoch sa riad umýval ľahšie. Tiež to pocítili aj pri umývaní rúk.
Prvé záznamy o výrobe mydla pochádzajú z Babylónie približne z roku 2800 pr. n. l. a vieme, že bolo známe Féničanom okolo roku 600 pr. n. l. V týchto prípadoch sa však mydlo používalo iba na čistenie surovín potrebných na výrobu látok (napr. vlny).
Mydlo poznali aj Rimania: Plinius Starší popisuje výrobu mydla z kozieho loja a dreveného popola. Avšak pre osobnú hygienu Rimania mydlo nepoužívali, aj napriek tomu že kúpele navštevovali veľmi často (iba otroci chodili do kúpeľa raz týždenne). Nečistotu a pot odstraňovali tak, že sa nechali natierať olejom, ktorý vstrebával nečistoty. Olej potom zoškrabali a šli do kúpeľa. Až keď v 2. storočí n. l. slávny rímsky lekár Galenos upozornil sa očistné vlastnosti mydla, začalo sa mydlo používať k osobnej hygiene a mydlárstvo sa stalo remeslom. Veľmi známi boli byzantskí mydlári, ktorí už v 7. storočí zásobovali celý svet. Drahocenný tovar nevyzeral veľmi vábne. Bolo vyrábané z olivového oleja, vápna (oxidu vápenatého) a lúhu (hydroxidu draselného), ktorý získavali z dreveného popola. Mydlo bolo mazľavé, nie práve príjemne voňajúce, čierne, hnedé alebo zelenkasté. Ale jeho dobré vlastnosti oceňovali králi aj veľmoži.
V 14. storočí prenikli na trh výrobky mydlárov zo Španielska a Talianska, ktoré boli lepšej kvality. Z južných krajín sa postupne šírila výroba mydla na sever Európy, ale pretože tamojší výrobcovia (v Anglicku, severnom Francúzsku) používali miesto olivového oleja zvierací rybí tuk bola kvalita ich mydiel horšia.
Po celý tento čas bola výroba mydla otázkou skúšok a omylov, náhod a šťastia. Až v druhej polovici 18. storočia ľudia objavili podstatu procesu, ktorému hovoríme zmydlenie, a tak položili základný kameň vo výrobe dokonalého mydla.
Najdôležitejšou surovinou pri výrobe mydla bol hovädzí loj, žieravé draslo (hydroxid draselný) a živica. Loj rozsekali na kúsky a nahádzali do kotla, pod ktorým sa kúrilo. Precedený loj i loj vylisovaný z vybraných oškvariek zlievali do škopkov. Večer pred varením dali do kotla s lojom žieravé draslo, ktoré loj zmydlovalo a o štvrtej ráno sa pod kotlom zapálil oheň. Varilo sa celý deň až do šiestej hodiny večer. Dve alebo tri hodiny po vyhasnutí sa mydlo zlievalo do foriem a t i dni v nich chladlo. Potom sa formy otvorili a
mydlové kocky sa drôtom prerezávali na menšie kusy. Po tomto procese sa mydlo ešte sušilo. Zákazníkom sa predávalo na váhu.
Zložitejšie to mali s mydlom americkí osadníci, pretože tam žiadni mydlári neboli. A tak museli ženy celý rok skladovať zbytky tuku a loja pre domácu výrobu mydla. Tento "mydlový" deň bol celoročnou udalosťou a predchádzal jarnému upratovaniu. Podobne sa skladoval aj drevený popol na výrobu lúhu. Takto získaný lúh sa skúšal čerstvým vajíčkom. Až v polovici 18. storočia niekoho napadlo vyrábať mydlo na predaj.
V roku 1806 William Colgate založil v New Yorku koncern vyrábajúci mydlo nazvané Colgate & Company, ktorý sa mal stať prvým veľkým "mydlovým" koncernom v krajine. V 30. rokoch 19. storočia uviedla spoločnosť na trh jednotlivé mydla rovnakej váhy a v roku 1872 Colgate predstavil Cashmere Bouquet, prvé parfumované mydlo.
V rovnakom čase začali v Cincinnati spoločne podnikať William Procter a Jamec Gamble. Počas niekoľkých rokov sa stali veľkými výrobcami a distributérmi mydla. Ďalšia spoločnosť vznikla na západe Spojených štátov B. J. Johnson Company. Táto vyrábala mydlo zo zmesi palmového a olivového oleja. Mydlo bolo také populárne, že po ňom bola pomenovaná aj firma: Palmolive (1916). V roku 1928 sa spoločnosti Colgate a Palmolive zlúčili a od roku 1953 existuje spoločná Colgate-Palmolive Company.
Aj napriek tomu, že dnes je výroba mydla dokonalejšia, podstata zmydlovanie tukov sa nezmenila. Upravený zvierací tuk sa dopravuje do valcovej nádoby z nehrdzavejúcej ocele. V nej sa tuk pod tlakom a za vysokej teploty rozdeľuje na dve časti mastné kyseliny a glyceridy. Mydláreň potrebuje iba mastné kyseliny, a tak ich v nádobe musia oddeliť. Tie potom tvoria základ tzv. násady. Okrem mastných kyselín sa do nej pridáva tuk, sadlo a kokosový tuk. Loj preto, aby bolo mydlo pevnejšie a husto penilo. Sadlo zvyšuje vláčnosť, mydlo je plastické, dobre sa tvaruje a ľahko pení. Kokosový tuk požičiava mydlu požadovanú tvrdosť.
Autor: jv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
