Aj po trinástich rokoch Jana Železného mrzí šestnásť soulských centimetrov

Košice/Praha - Český atlét Jan Železný je určite jedným z fenoménov športu 20. storočia. Víťaz troch olympiád po sebe, držiteľ niekoľkých svetových

rekordov v hode oštepom, vrátane toho aktuálneho. Pritom stále skromný, ústretový a prívetivý. Presvedčili sme sa o tom sami pri rozhovore, ktorý nám rovnako ústretovo umožnil Železného manažér Jan Pospíšil. Rozhovor, vďaka osobnosti Jana Železného, určite exkluzívny sa niesol v duchu absolútnej pohody. Až sme mali dojem, že spolubesedníkom nie je atletická hviezda, ale bežný človek, s bežnými starosťami a radosťami. Ján Železný však taký naozaj je, nakoniec presvečte sa sami.

* * * * * *

Na úvod, aj keď s niekoľkodňovým oneskorením, blahoželáme k 35. narodeninám.

"Ďakujem."

Ostaňme teda pri veku. Tridsaťpäť je na atléta dosť, neurazíte sa hádam. Je to vek, keď sa zvykne rekapitulovať, čo bolo a uvažovať nad tým, čo bude.

"Ja však takto nerozmýšľam. Keby mi všetci ľudia naokolo nehovorili, že mám 35 rokov, tak o tom ani neviem. Ja to nesledujem. Pretože mi na veku nazáleží. Záležalo mi na ňom akurát vtedy, keď som mal pätnásť rokov, pretože vtedy som mohol začať jazdiť na pionieri. A druhýkrát vtedy, keď som mal osemnásť, keď som sa stal ´chytrým´, slobodným a mohol som si začať robiť, čo som chcel. Teda o veku som uvažoval iba v týchto zlomových momentoch, ináč vôbec nie. Ináč skôr presadzujem názor, že záleží na tom, ako človek uvažuje. Pozitívne. V akomkoľvek veku. Človek samozrejme stárne, platí to aj v športe, kde sú limity rýchlejšie ako v bežnom veku. Človek nemôže športovať na vrcholnej úrovni donekonečna, ale závisí to od individuality športovca. Niekto vydrží menej, niekto viac."

Vy sám ste vraj veľmi pozitívne uvažujúci človek. Je optimizmus vašim životným krédom?

"Nie, to nie! Ja mám toľkorát rôzne depresie, nedávam ich však najavo. Sú to moje starosti, pozná ma dosť ľudí, ja im ich však nebudem dávať najavo, keďže sami majú dosť problémov. Hovorím si však, že život je taký, že aj zlá chvíľa sa môže raz vrátiť, ale s tým, že sa obráti na dobrú. Jednoducho, aj keď je zle, musíte veriť, že to bude lepšie. Ja sa o to snažím."

Zažili ste strašne veľa pretekov najrôznejších úrovní. Zažívate vôbec ešte niekedy pred nimi trému? Nervozitu?

"Ja? Stále! V tomto som sa nikdy nezmenil, stále som strašne nervózny. Samozrejme, že keď sú majstrovstvá sveta alebo Európy, alebo olympiáda, tak tá nervozita je ešte väčšia. Tá je obrovská! Najhoršie to práve v takomto veku, to už viete, že nemáte veľa šancí. Keď ste mladý a nevydaria sa vám preteky, tak to hodíte za seba, poviete si fajn, mám ešte more času. Keď však už ste v takom veku ako ja, tak je to horšie, možno sú to už posledné špičkové preteky, v ktorých máte možnosť vyhrať. Tá nervozita je o to väčšia..."

Vyhrali ste všetko čo sa dalo, zlaté medaily na súťažiach, ocenenia v anketách. Triumfom v ankete o Atléta roka 2000 ste vlastne uzavreli kruh. Čo vás ešte motivuje v snahe ísť ďalej?

"Ja si vždy hovorím: keď vyhráte raz, tak to ešte toľko neznamená, pretože sa to môže podariť veľkému množstvu ľudí. Jeden deň totiž niekomu môže vyjsť fantasticky a akurát vám nevyjde. Ak však vyhrajete dvakrát, už sa nejakým spôsobom zapisujete do histórie, lebo to už nie je ojedinelá záležitosť, ale preukazujete nejaké kvality. Trebárs po štyroch či dvoch rokoch. A keď sa vám to podarí trikrát, to už je naozaj zápis do histórie. To už sa podarí málokomu. Aj keď musím povedať, že to nikdy nebolo mojim cieľom, ja som len stále robil to, čo ma baví. Medaily sú však medaily. Ináč, stále si myslím, že ešte môžem niečo dokázať."

Získali ste tri olympijské zlata, už to je tá história, ktorú ste spomínali. Na OH 1988 ste boli strieborný. Ak by to bolo zlato, nechýbalo veľa, mohli ste mať víťazstvá na štyroch olympiádach za sebou. To by už bol zápis! Mrzí to?

"Keď mám povedať pravdu, tak ma to naozaj mrzí. Aj keď na druhej strane si hovorím, že ak by nebolo tej striebornej medaily, tak by neboli ani tie zlaté. Je však pravda, že keby vďaka 16 centimetrom v poslednom pokuse by ten Fín nebol vyhral, tak by som mal štyri zlaté medialy a bolo by to asi ozaj trochu iné. To už však teraz nie je podstatné, ja som rád, že to bolo aj to striebro. Bola to moja prvá medaila z olympiády, čo je stále výnimočné, má pre mňa rovnakú cenu ako tie ďalšie zlaté. Ja osobne totiž nerozlišujem, či je to bronz či zlato. Mne každá medaila niečo dala, pri každej som robil niečo dobré, niečo zas nie."

Zlato je však zlato...

"Samozrejme, že okolie to rozlišuje, kto je prvý ten je prvý."

Vráťme sa ku Monaku a minulému roku. Vyhlásili vás za Atléta roka 2000. Pritom ste sa tam vraj nechystali?

"Mne sa tam naozaj nechcelo ísť. Bol som dosť skeptický, navyše, pri takejto ankete nikdy neviete čo a ako. Ja som tam už raz išiel s väčšími ambíciami, nebolo z toho nič. Tak som si už teraz hovoril, že ja tam cestovať nebudem. Stále mi však niekto volal, že by som tam mal ísť, že musím, že mám šancu. A tak som išiel..."

Vraj ste išli vo vypožičanom smokingu. Presnejšie, zohnal ho váš manažér Pospíšil.

"Áno. Ja totiž smokingy nemám rád, nie som ten typ, ktorý by si ho išiel kupovať. Pokiaľ bude viac takých podujatí, kde bude potrebný, tak si ho už kúpim, no čo už... Jednoducho ho nemám rád."

Monako, to je aj kasíno, červená, čierna, pár, nepár... Boli ste si vsadiť?

"Nie, nie, nevsadil som si. Navyše som bol vtedy prechladený, necítil som sa až tak dobre. Pritom, ja nemám rád takéto hry. Nejaká ruleta, to je pravedpodobnosť že vyhráte, stále nulová. Tam vás stále oberú. To už radšej skúsiť nejaký black jack, to je lepšie."

Keď sme pri vsádzaní. Pred niekoľkými dňami ste sa predstavili na mítingu Zlatá tretra v Ostrave. Mal na ňom byť aj americký bežec Michael Johnson, do Čiech aj prilete, nakoniec sa kvôli vážnej rodinnej udalosti nemohol zúčastniť. Vraj však na vás vsadil v stávkovej kancelárii, presnejšie na to, že prehodíte 90 metrov.

"Áno. Dorazilo to aj ku mne. Žiaľ, nepodarilo sa mi to (89,47 metra - pozn. red.). To žiaľ hovorím preto, že tú výhru chcel dať Michael Johnson na nejaké deti."

Ste vášnivý rybár. Ak odrátame vaše účasti na pretekoch, čas, keď nie je rybárska sezóna, vaše celkové časové možnosti... Nájdete si priestor?

"Zatiaľ to je v tomto smere veľmi zlé. Toho času je naozaj málo. Naposledy som si pekne zachytal počas sústredenia v Južnej Afrike, tam je jedna rieka, kde je hromada sumcov. Odkedy som sa však z Afriky vrátil, tak som bol na rybačke len raz. Škoda."

Vraj rád chodíte rybárčiť na Liptovskú Maru?

"To áno. Mám tam kamaráta, jedného z najlepších, on má na Liptovskej Mare chatu. Počkajte, ako sa to volá... Gôtovany, je to kúsok od Mary. To je ináč môj veľmi dobrý kamarát ešte z vojny, tak sa ním stále, keď môžem, zájdem."

Posledný úlovok, ktorý vás zvlášť potešil?

"Posledný? V tomto roku som chytil sumca, ktorý mal meter a pol. Takže naozaj potešil, bol to ozaj slušný kus."

Ste rybár špecialista?

"Predovšetkým rád chytám z loďky, aj na mori. Zásadne však nemuškárčim, pretože to sa človek musí ozaj učiť, na čo ja zas nemám čas. Nikdy som to ani neskúšal, radšej sadnem a čakám na kapra."

Poďme trochu inde. Doletela ku nám jedna story, ktorá súvisí s vami. Atletického trénera, pána Sopka, ináč Košičana žijúceho v Austrálii poznáte?

"Viem, viem."

Od neho máme takú sprostredkovanú informáciu o tom, ako ste to v roku 1996, po OH v Atlante, skúšali v baseballovom tíme Atlanta Braves. Skúšali vraj vás ako nahadzovača. Že ste tam prišli, na tréning, Američania vraj čakali, usmievali sa, a keď ste im svojim vycvičeným švihom nadhodili loptičku, vraj po nej ani nestihli mrknúť.

"Takto: oni zas boli takí, že sa nikdy nesmiali. Do mužstva ma pozvali, nech si to vyskúšam. Boli tam, okrem šéfa klubu, ktorý bol mimo, všetci. Stáli tam a dívali sa. Tréner mi najprv ukázal, ako sa to má hodiť a keď som skončil, tak mi ponúkli, aby som išiel do kempu. Že mám šancu, ale musím začať trénovať. Túto ponuku som však nikdy, pretože som sa bál, že by som nestíhal atletiku. A žeby ma trebárs potom nevzali z toho kempu, pretože to určite nie je jednoduché."

Nikdy ste potom neľutovali? V zmysle "co kdyby?"

"Ja by som to aj skúsil, ale musel by som byť podstatne mladší. Tak, že by som si trebárs uvoľnil jednu sezónu. Pretože musím povedať, že ma to lákalo. Teraz je už neskoro."

Ako by ste charakterizovali svoj vzťah ku Slovensku?

"Mám Slovensko rád. Žil som tam sedem rokov, narodili sa mi tam dve deti, ženu mám zo Slovenska, mám tam jedného zo svojich najlepších kamarátov, ešte z vojny, už som vám ho spomínal... Mám Slovensko rád a chodím naň rád."

Na záver: vaša slabosť - cigaretky...

"No, stále. Stále sú, musím s tým niečo urobiť, len ešte neviem ako."

Normu máte akú?

"To by som nechcel hovoriť."

Hovorili by sme teda o týždennej či o dennej?

"O dennej. Viac by som však už k tomu naozaj nechcel povedať, nemuselo by to vyznieť dobre. Fajn?"

VIZITKA JANA ŽELEZNÉHO

Rodák z Mladej Boleslavi (* 16.jún 1966) sa venoval najprv hádzanej a hokeju, rodinné zázemie ho však priviedlo k hodu oštepom. Tejto disciplíne sa venovali obaja rodičia, starší brat Petr, matka Jana bola dokonca 5 - násobnou českou rekordérkou. V mladoboleslavskej Škode sa vyučil za automechanika, už v 15. rokoch bol definitívne presvedčený o to, že sa bude venovať atletike. Člen Dukly Banská Bystrica, od roku 1992 v Dukle Praha, LIAZ Jablonec, SSK Vítkovice, od 1998 člen AC Start Karlovy Vary. Na medzinárodnej scéne dominoval domáci suverén v roku 1983, na juniorských ME skončil na 6. mieste. Na seniorských MS 1987 v Ríme získal 3. miesto, o rok na to, na OH 1988 v Soule to už bolo 2. miesto. Mohlo byť aj prvé, v kvalifikácii hodil Železný 85,90 metra, vo finále mu dlho patril najlepší výkon (84,12), Fín Korjus, ktorý pre zranenie vynechával pokusy, však zázračne ožil a v úlnom závere hodil o 16 centimetrov viac ako Železný. Ten si to vynahradil na ďalších troch olympiádach, na OH 1992 v Barcelone, OH 1996 v Atlante a OH 2000 v Sydney získal zlato. Okrem toho zvíťazil dvakrát na MS (Stuttgart, 1993 a Göteborg, 1995), triumfoval aj vo Svetovom pohári 1992, z MS 1999 si priniesol bronz, rovnaký kov získal aj na ME 1994. Držiteľ aktuálneho svetového rekordu, od mája 1996 s hodnotou 98,84 metra. V rokoch 1996 a 2000 sa stal najlepším atlétom Európy, v minulom roku zvíťazil aj v kategórii o najlepšieho atléta sveta. Člen Medzinárodného olympijského výboru (MOV), člen komisie športovcov MOV. Od augusta 1987 ženatý, manželka Marta, syn Jan (13 rokov), dcera Katarina (11 rokov). Rodina žije v Kosmonosích pri Mladej Boleslavi, Jan Železný je čestným občanom obce. Nezabudnimu na fenku rotweilera Barytu a na záľuby fenomenálneho atléta. Tými sú dobrá kniha (trebárs od Dicka Francisa či Ota Pavla), rybárčenie, dobré jedlo (kura či palacinky). Slabosť: cigarety. Má rád džínsy a tričká, neznáša smokingy. Manažér Jan Pospíšil.

SVETOVÉ REKORDY JANA ŽELEZNÉHO

31. máj 1987 - Nitra (ČSSR) - 87,66 metra

14. júl 1990 - Oslo (Nórsko) - 89,66 metra

4. júl 1992 - Oslo (Nórsko) - 94,74 metra

6. apríl 1993 - Pietersburg (JAR) - 95,54 metra

29. august 1993 - Sheffield (V. Brit.) - 95,66 metra

25. máj 1996 - Jena (Nem.) - 98,48 metra

Pozn.: rekord z júla 1992 v Oslo bol neskôr IAAF neuznaný

Čím starší, tým lepší?

Jan Železný je vraj ako víno, čím starší, tým lepší. Pozrime sa na to, ako s vekom, až na výnimky potvrdzujúce pravidlo, jeho výkonnosť stúpala.

13 rokov: 44,44 metra

16 rokov: 57,22 metra