musel urobiť všetko takpovediac na kolene.
Napriek tomu aj dnes platia zásady, ktoré by mal dobrý železničný modelár vedieť a dodržiavať. Technika jazdy je vzhľadom k rozdielnosti fyzikálnych silových pomerov iná pri jazde modelu, ako pri jazde skutočného vozidla. Rozdielom je absolútny nepomer minimálnych polomerov traťových oblúkov k oblúkom modelovým. Nárazníky sú v drvivej väčšine iba nefunkčnou modelovou okrasou. Hlavnú funkciu tlmenia nárazov pri jazde tu preto preberá zopnutie modelov, ktoré musí byť vhodné i na ťahanie dlhších súprav, alebo súprav s postrkom. Niekedy spojky medzi jednotlivými vozidlami slúžia na ich elektrické spojenie. V praxi to znamená, že ak chceme mať osvetlenú celú súpravu, postačí nám jediný vozeň alebo lokomotíva vybavená sústavou kontaktov a nevyhnutým elektronickým zariadením. Prispôsobiť sa však musia všetky vozidlá, ktoré chceme mať osvetlené. Zväčšené medzery medzi vozňami ovplyvňujú dĺžku súpravy, a tá je limituje veľkosť staníc a nástupíšť. Problém nastáva v riešení koľajiska hlavne v oblúkoch, kde sa môže znemožniť prejazd vlakov po susedných koľajniciach. Je žiadúce dávať dôraz na vzhľad vozňov. Samozrejme, nie je prirodzené, aby vozne v súprave boli radené z rôznych časových období. niektorí modelári upravujú svoje modely tak, aby nevyzerali ako nové, ale aby to boli čo najvernejšie kópie zodpovedajúce normálnej prevádzke. Mimoriadnu pozornosť je potrebné venovať nápisom. Prirodzene pôsobia dobre a vkusne zhotovené, nie neúmerne veľké, alebo napísané zlým typom písma. Aby model vyzeral skutočne, má mať štýl náterov a nápisov z príslušného obdobia.
Aj z týchto všeobecných informácií je vidieť, že práca železničného modelára nie je len hra s "mašinkami", ale že si vyžaduje veľa vedomostí a zručností.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
