svojich krajín, z ktorých museli v minulosti aj s rodinami častokrát za dramatických okolností odísť do exilu, píše včerajšie vydanie rakúskeho denníka Die Presse.
Kvôli neutešenej ekonomickej situácii po desiatich rokoch transformačného procesu nemožno obísť ani skutočnosť, že zbedačené obyvateľstvo vníma politickú činnosť šľachticov a osobitne bývalých panovníkov nezriedka ako poslednú šancu, ako bohom zoslaných spasiteľov. Bývalí králi a cári symbolizujú navyše poriadok, disciplínu - a vytúženú nepodplatiteľnosť.
Skutočnosť, že to nemusí byť vždy tak a že aj bývalí panovníci sú ľudia, dokumentuje príklad samozvaného albánskeho kráľa Leku I., považovaného za čiernu ovcu medzi balkánskymi monarchami.
O čosi lepšie šance na návrat na politický parket svojej krajiny má srbský panovník Alexander II., občianskym menom Alexander Karadjordjevič. Po smrti svojho otca Petara II. v roku 1970 sa dnes 55-ročný monarcha síce zriekol svojho kráľovského titulu, sám sa však vyhlásil za korunného princa Juhoslávie a týmto krokom uplatnil svoj nárok na nástupníctvo v prípade obnovy monarchie v JZR.
V prípade Alexandrovho bratranca, rumunského kráľa Michala I., pochádzajúceho z nemeckého šľachtického rodu Hohenzollern-Sigmaringen, je situácia úplne opačná. Michal sa totiž rumunským kráľom stal až dvakrát a aj rumunčinu ovláda perfektne. V polovici mája sa stretol exmonarcha v Bukurešti s prezidentom Ionom Iliescom a pri tejto príležitosti sa Michal I. nasťahoval do svojej bývalej rezidencie, Alžbetínskeho paláca v Bukurešti.
V roku 1999 pomýšľal na svoj návrat do politiky aj čiernohorský korunný princ Nikola Petrovič-Njegos. Nikola, ktorý vyštudoval architektúru a žije v Paríži, vyhlásil ešte počas vojny v Kosove, že pokiaľ si to budú obyvatelia Čiernej Hory želať, rád sa nasťahuje do kráľovského paláca v historickej metropole Četinje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
