V seriáli starších a starých krimipríbehov sa otvárajú archívy a ožívajú neraz už zabudnuté osudy ľudí - Časť XXIV.

Stalo sa to popoludní, 3. októbra 1993 v stredoslovenskom baníckom meste a bol to skutočne krvavý deň. Taký krvavý, že si ho pripomínajú až podnes. Domáci prvým správam, ktoré šuškandou preleteli po okolí, ani nechceli veriť. Netreba sa im čudovať. Nestáva sa každý deň, aby počuli, že hlava domácnosti, muž, ktorého po roky poznali ako neškodného dobráka, dorezal nožom takmer celú rodinu a ženskú časť domácnosti dobreže nevyvraždil. Ľudia neveriacky pokyvkávali hlavami, keď sa im k ušiam od klebetnejších susediek dostalo: Počuli ste? Na ulici ich to! Pred očami všetkých! Krky im podrezal ako ovciam! A tej krvi na ceste! Aj deti sú dorezané!

Žiaľ, reči, ktoré zneli tak neuveriteľne, mali so skutočnosťou spoločné veľa. Veľmi veľa.

Čosi začína škrípať

Predmestská štvrť zložená z rovnakých, neveľkých, prízemných rodinných domčekov, bola medzi miestnymi známa pod názvom Banícka kolónia. V jednom z takých domov žil aj štyridsiatnik Štefan B., so svojou početnou rodinou. Rodina to bola skutočne početná, hoci so svojou o dva roky staršou manželkou Evou, mali len dve deti - dvanásťročného Števka a desaťročnú Petru. Pani Eva si totiž do domácnosti priviedla ďalšie tri deti, dvadsaťročného Petra, sedemnásťročnú Evu a o dva roky mladšiu Zuzanu.

Pán Štefan žil po dlhé roky ako slobodný mládenec a jeho rodičia najprv o sobáši s rozvedenou ženou, ktorá mala prvé dieťa už za slobodna, nechceli ani len počuť. Potom sa zmierili. Podľa svedkov z radov príbuzných a známych pána Štefana ako i pani Evy, to údajne nebolo zlé manželstvo. Aspoň spočiatku nie. Potom sa ale čosi začalo štrbiť. Príbuzenstvo pani Evy tvrdilo, že v naštrbení sa vzťahov má prsty pán Štefan, rodina pána Štefana ukazovala prstom na pani Evu.

Situácia sa priostrila asi dva roky pred tragédiou. Aj tá udalosť bola veľmi smutná. Baník Štefan utrpel pod zemou ťažký úraz. Až taký ťažký, že sa stal invalidným dôchodcom. Fárať ho nepustili. Nikde ho nechceli do práce. Cítil sa byť menejcenným. Motal sa okolo domu, večne čosi kutil v záhrade, dielni. Okrem toho sa pustil do chovu domácich zvierat. Ošípaných, zajacov, hydiny. A keďže mu zostali šikovné a pracovité ruky, často chodil pomáhať aj susedom z celého okolia.

To, čo svojej manželke vyčítal, bolo, že sa nestará o domácnosť. V dome detí ako smetí, ona poriadne neoperie, nenavarí, neporiadi. Navyše mu pri práci nikto nepomôže, hoci je v chalupe statný parobok a dve dievky, ktoré by tiež mohli priložiť ruku k dielu. Nespokojnosť dával najavo. Večne na nich šomral. Pani Eva si z jeho šomrania a výčitiek robila posmech a manželovi zvykla dávať veľmi nelichotivé prívlastky, nie príliš vhodné pre detské uši. Vysmievala sa mu poza chrbát, pred svojimi deťmi. Počuli to ale aj ich, mladšie, spoločné deti a správy sa tak dostali aj k pánovi Štefanovi. Ten zúril. Snažil sa všetko manželke oplácať rovnakou mierou. Ona si z toho príliš ťažkú hlavu nerobila. Ba, v ostatnom čase, sa naučila chodiť na zábavy, diskotéky, občas si posedela v miestnom bare. Manžel ju dokonca začal podozrievať z nevery. Atmosféra v dome sa stávala dusnou.

Tesne pred výbuchom

Už tri-štyri dni pred tým ako sa to stalo, mali tichú domácnosť. Manželia sa vôbec nerozprávali. Pán Štefan si z trucu vyhradil jednu izbu sám pre seba a zamkol sa do nej s televízorom, videom a zásobou videokaziet. Vtedy k nim prišla na návštevu sestra pani Evy s manželom. Cez noc u nich prespali.

Pán Štefan z domu odišiel hneď ráno. Susedovi sľúbil pomôcť s opravou domu. Lenže sa rozpršalo, z práce nebolo nič a tak si u neho len na chvíľu posedel, vypil si s ním niekoľko štamperlíkov domácej slivovice a vrátil sa. Doma zistil, že im po daždi preteká odpadová šachta aj s nevábne páchnucim obsahom. Vletel do kuchyne, kde vedno besedovala celá rodina, aj so švagrovcami.

- Vy si tu sedíte na ritiach a nám preteká šachta! Poďte rýchlo pomáhať, lebo nás tie hovná všetkých vytopia! O chvíľu budú plávať aj v kuchyni!

Pani Eva zareagovala ako obvykle.

- Len si rob hajzlopucera sám, ty starý chromták! Ja sa v kanáloch hrabať nebudem! Na to si tu ty!

Pán Štefan po nej hodil zlostným okom, no keď vstali synovia, pobral sa s nimi ratovať situáciu. Ale zlosť v ňom už vrela. Takto naladený sa po skončení prác vrátil do kuchyne.

- Nikto mi nepomôže a vás je tu ako maku! Nikdy mi nikto s ničím nepomôže! Dokedy budem musieť na vás robiť?

Pani Eva sa na ňom od kuchynského sporáka veľmi dobre zabávala. Vraj načo by mal niekto z nich niečo robiť, keď majú doma takého milého pracovitého somára. Osla, ktorému chýbajú už len oslie uši. Najstaršia dcéra, známa tým, že si veľmi rada vypila a raz ju z diskotéky doniesol opitú na chrbte sused, matke vďačne prihrávala na slovné smeče. Pán Štefan zúril. Zrazu držal v ruke nôž. Nechýbalo veľa a ostrie by vrazil manželke rovno do brucha. V poslednej chvíli ho ale odzbrojil švagor a nevlastný syn. Snažili sa ho upokojiť. Oheň pod duševným kotlom už ale blčal naplno. Para sa hromadila. Štefan sa menil na hermeticky uzavretú nádobu plnú neodreagovanej zlosti a poníženia. Triaslo sa mu celé vnútro. Zvlášť po tom, ako jeho manželka prehlásila, že radšej od neho odíde.

Švagrovci popoludní odchádzali. Pred dom ich vyprevádzal pán Štefan.

- Zbohom! Vyzerá to tak, že ste u mňa posledný raz a posledný raz ma aj vidíte! Majte sa dobre. Lúčim sa, s vami som vychádzal vždy dobre!

Švagor skrytú narážku na schyľujúcu sa drámu dobre nepochopil.

- Keď sa chceš naďalej takto správať, vidíme sa skutočne posledný raz! Sem už viac nemusíme chodiť!

Zdá sa ale, že v Štefanovi už vtedy dozrieval plán. Rozhodol sa vraždiť.

Prehratý beh o život

Po odchode švagrovcov sa chvíľu bezcieľne prechádzal po dvore. Do očí mu padla ostrá dýka, ktorou zvykol krájať hydine žihľavu. Zodvihol ju a vložil do vrecka. Vošiel do domu. Jeho manželka práve balila sebe a svojim deťom veci do tašiek.

- Naozaj chceš odísť?

- Áno! Toto si odserieš!

- Tak teda tu máš!

Z vrecka vytiahol dýku.

Najstarší so súrodencov, Peter, to popísal asi takto:

- Nevlastný otec vytiahol nôž a pichol mamu. S krikom ušla do spálne. Na krik pribehli všetky deti, prosili ho, aby prestal. On stále dorážal na mamu. Pichal ju kde zasiahol. Všetci sa ju pokúšali brániť. Oháňal sa dýkou a porezal aj deti. Podarilo sa mi chytiť ho a zvaliť na podlahu. Asi pri tom zápase ma porezal na hlave a rozrezal mi celé zápästie až na kosť. Nôž som si ale vybojoval. Vyskočil som von oknom a zahodil ho. Viem, že mama, celá zakrvavená, ušla aj s deťmi z domu. Otec vyskočil von oknom. V ruke mal iný nôž, kuchynský. Najprv sa rozbehol za mnou, ale keď videl po ceste, dolu Kolóniou utekať mamu a sestru Evu, zmenil smer a utekal za nimi. Mame sa podarilo ujsť, ale sestra tak rýchlo bežať nevládala. Dostihol ju a pichol nožom do hrude. Zostala ležať na zemi. Nechal ju tam a utekal ďalej za mamou. Dobehol ju pri aute odstavenom na kraji cesty. Z diaľky bolo vidieť, ako ju pichol niekde do hornej časti tela, kde presne, to neviem. Mama ešte vládala obehnúť auto, ale pošmykla sa na mokrej ceste. Spadla do priekopy. Skočil tam aj otec. Videl som, ako do nej vráža nôž. Potom sa vrátil k sestre Eve. Ešte žila. Schytil ju za vlasy a podrezal jej krk. Mal som príliš veľký strach a preto som sa radšej s bratom Štefanom ukryl u susedovcov, kde sme počkali kým prišla polícia.

Peter popísal to, čo videl. Nevidel ale už, že potom keď nevlastný otec podrezal jeho sestre krk, sa ešte vrátil k nevládnej manželke v priekope. Aj jej podrezal krk. Natrikrát. Pre istotu...

Svoju úlohu vraj zohral afekt

Bývalý baník Štefan sa k všetkému priznal. Nezapieral. Podľa obžaloby spáchal na dvoch osobách trestný čin vraždy obzvlášť surovým spôsobom a zároveň i viacnásobné ublíženie na zdraví. Surovo zavraždil svoju manželku a jej sedemnásťročnú dcéru. Nevlastného syna poranil ťažko, pätnásťročnú nevlastnú dcéru Zuzanu, ľahko. Ostatné deti vyviazli bez vážnejších následkov.

Za takéto trestné činy hrozí trest straty slobody od dvanásť do pätnásť rokov, prípadne aj výnimočný trest straty slobody. Počítať možno aj s doživotím. Súdni znalci ale zistili, že obžalovaný v podstate vôbec nie je agresorom a agresívne správanie je mu cudzie.

Nezvláda ale afekty, do ktorých sa dostane. Vtedy sa dostal do stavu abnormálnej afektovej reakcie. Schopnosť rozpoznať a ovládať nebezpečnosť konania, bola porušená. Hádka bola len poslednou kvapkou do pohára, ktorý pretiekol. Tá kvapka tvorila spúšťací motív tragického činu. Na závery znalcov musel prihliadnuť aj senát. Preto rozsudok znel: A za to sa odsudzuje na štrnásť rokov straty slobody!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.