vedenia, čo v tunajších pomeroch teda žiadny štandard nie je. To treba oceniť; slovenská politická kultúra sa zatiaľ dopracovala len po populárnu a zdevalvovanú "sebareflexiu", nie však už po dôsledky z nej vyvodené.
Ak sme v sobotu ráno prognózovali, že by bolo premrštené očakávať v Nitre nejaké politické samovraždy, musíme veštbu vziať späť. Minimálne zopár súdruhov to už má našliapnuté do politického hospicu. Algoritmus je triviálny - vypadnutie z najvyššieho vedenia rok pred voľbami znamená aj zosuv na parlamentnej kandidátke, čo je vzhľadom na preferencie SDĽ (ak sa dostane do NR SR!) fatálne.
Dá sa len domnievať, čo zlomilo toho Jozefa Migaša, ktorý ešte pred rokom zápasil o svoju pozíciu ako tiger bengálsky. Doslova a do písmena - bengálske ohne horeli v koalícii, ktorej odvolával spolu s opozíciou premiéra, aj vnútri SDĽ, kde brutálnymi prostriedkami ušliapal tzv. reformné krídlo. Niečo naznačuje Andrassyho komentár, podľa ktorého by sa Migaš mohol uchytiť na podpredsedníckej priečke, či aspoň v najužšom vedení. Je možné, že upiekli akýsi kabinetný "barter" - uvoľní funkciu bez boja, za čo dostane kumbál o poschodie nižšie.
Čosi podobného už asi "nehrozí" práve Andrassymu s Ondrušom. Tým sa veru môže pritrafiť aj druhý slovenský rekord - ako najmladší podpredsedovia v politike začínali, ako najmladší aj skončia. Nespokojnosť s ich výkonom je značná a plošná, to jest málokedy sa prihodí, že by niekto dokázal byť rovnako neobľúbený vo vlastnej strane i mimo nej zároveň.
Okolo Ftáčnika je zatiaľ ticho, je však dosť pravdepodobné, že v rámci "veľkého tresku" bude vymetený tiež. Má to svoju logiku, vedenie strany nesie kolektívnu zodpovednosť. Samozrejme s tým, že u predsedu je najvyššia. Zodpovedajú pritom nielen za padajúce preferencie, ale celkový prejav, ktorý je zo všetkých koaličných strán najodpudivejší. Postrácali vlastných voličov a ničím to nedokázali kompenzovať - ani (zatiaľ a našťastie) presadením vlastných "priorít" (ako napr. oveľa menšia DS), ani vkladom k fungovaniu koalície, kde sa práveže vyznamenali ako najvydieračskejší a najtrieštivejší element. Sú, isteže, aj objektívne príčiny neúspechu; aktuálna slovenská realita dnes naozaj neznesie socialistické riešenia a najťažšou ranou bol Fico, ktorý im nielenže zdupkal čoby najjagavejšia hviezda, ale ešte si aj pribalil minimálne tretinu voličov.
Pokračovanie ale už veľmi "sebareflexívne" nevyzerá. Rodiaca sa dohoda na osobe Pavla Koncoša ako nového lídra je do istej miery nádejná, keďže minister pôdohospodárstva je typologicky asi naozaj najvhodnejší na oslovenie časti tej voličskej klientely, ktorú SDĽ postrácala. Teda vrstiev sklamaných, tzv. "loserov" (porazených) transformácie, vidiecke družstevníctvo a inak deprivovaných z ponovembrového vývoja. Stávkou na Koncoša sa však SDĽ zároveň asi vzdá inej tradičnej základne socdem strán - vysokoškolákov, ľavicových intelektuálov, socializujúceho kultúrneho a umeleckého "frontu" a pod.
Pavol Koncoš sa totiž svojím profilom pohybuje v priestore, kde končia výsostné vody socialistov a začína revír krajnej ľavice. "NBS by sa nemala báť riadenej inflácie, lebo je potrebné PUSTIŤ DO OBEHU VIAC PEŇAZÍ", takto napríklad iba nedávno radil Miklošovi a Schmögnerovej. Tento minister by veru so svojimi názormi mohol spokojne kandidovať aj za ZRS či rovno za komunistov. Nenávidí privatizáciu, miluje družstevníkov a nadovšetko dotácie a štátny dirigizmus. Keď "hrozilo", že akísi agrolobisti nedostanú dosť peňazí a bude štrajk, Koncoš vyhlásil, že ak sa to nezmení, "bude prvý, kto sa postaví na čelo poľnohospodárov proti vláde". Veru tak - minister koaličnej vlády.
Proti prevodu pôdy neznámych vlastníkov argumentoval okrem iných hlúpostí napríklad aj tým, že "posilnenie pozície obcí môže znamenať aj rozpad štátu". V krvnom obraze kandidáta na funkciu predsedu SDĽ cirkulujú dve motivácie, ktoré ho veru ani zamak nectia - klientelizmus a nacionalizmus. Koncoš je ochrancom a donorom agropotravinárskej loby, v kauze pôdy bojoval najmä za výsadné postavenie Slovenského pozemkového fondu. Údajne preto, lebo "posilnenie pozície obcí by mohlo viesť na južnom Slovensku k územnej autonómii". Pravdepodobne sj kvôli tomuto "nebezpečiu" vytvoril Koncoš údernú dvojicu s Ficom, ktorá v začiatkoch vlády vytrvalo lobovala v SDĽ za vytvorenie trojkoalície bez SMK.
A tak ďalej; Koncošov ďalší postreh o pôde, "ktorá je ako žena, lebo má vždy patriť tomu, kto ju obrába", je vo vyšších kontextoch naozaj iba nevinným bonmotom. Keby bola kandidatúra Koncoša úspešná, dá sa povedať jedno: SDĽ by sa s vysokou pravdepodobnosťou primkla bližšie k súčasnej opozícii a na pravoľavej osi citeľne ku KSS.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
