nevie predstaviť.
"Môj vzťah sa vyvíjal už od detstva. Vždy som býval v rodinnom dome a k domu a záhrade pes patrí. Takže vždy sme mali nejakého psa. Mám veľmi rád psov, ale len tých veľkých, malých nie."
Podľa jeho slov ho možno mnohí Moldavčania nemajú radi aj kvôli novému Všeobecnému záväznému nariadeniu.
"Podľa neho sme totiž trochu zregulovali podmienky chovu psov v bytoch. Majiteľ bytového psa musí mať súhlas všetkých obyvateľov bloku. Toto VZN však musíme riešiť znova, prokurátor proti tomuto VZN protestoval."
Prísny postoj Š. Zachariáša k chovateľom bytových psov vyplýva z jeho názoru, že pes musí mať výbeh a záhradu. V tej jeho sa momentálne preháňa krásny, veľký newfoundlandský pes.
"Volá sa Cézar a hoci má iba rok, už je veľký ako teľa."
Cézar má síce k dispozícii veľký výbeh, nestačí mu však.
"Každý deň nám utečie. Podlezie plot a my ho potom naháňame po meste a po poli. Je nám jasné, prečo odchádza - keďže je mladík, prebúdzajú sa v ňom pudy."
Aj keď primátor neuznáva psov na reťazi, v súčasnosti ho musia občas priviazať, kým nedostane rozum. Snáď by to napravil tréning, ale:
"Musím sa priznať, že ho necvičíme. Ja na to vôbec nemám čas. Výcviku sa trochu venuje syn a snaží sa dostať Cézara do laty. Ja ho mám viac menej pre potechu."
Cézar, i keď je miláčikom rodiny, má presne vymedzený priestor. Do domu nesmie.
"Všeobecne si totiž myslím, že pes do bytu nepatrí. Možno, že tie malé izbové áno, ale veľké určite nie."
Š. Zachariáš nie je žiaden snobský chovateľ. Nepotrpí si na čistokrvné plemená, pretože, ako vraví, mali mnohých psov.
"Boli to aj krížence, aj čistokrvné, ale vždy veľké psy."
Okrem milých zážitkov má aj množstvo smutných príhod v súvislosti so psami.
"Mnohí nám záhadne zmizli. Asi ich ukradli. Zvlášť sa nás veľmi dotkla príhoda s naším predchádzajúcim psom, dobermanom. Sú to veľmi zlaté psy. Keď bol ešte malý, tak ochorel, týždne sa trápil. Veterinár mu dával infúzie, robil, čo mohol, ale pomôcť sa mu nedalo. Pamätám, že keď som prišiel zo služobnej cesty, tak v tom momente pes odišiel. Potom sme ho večer o desiatej išli pochovať. Žena aj dcéra plakali, ale syn bol ticho. On len vykopal jamu a zahrabal psa. Tíško odišiel na päť minút, zobral dva konáriky, urobil krížik a vtedy z neho celý ten smútok vyšiel."
Rodina moldavského primátora žije v rodinnom dome s veľkou záhradou, ale nič iné okrem psov nechová.
"Mali sme päť sliepok, ale raz ráno v nedeľu, keď sme ich išli nakŕmiť, sme zistili, že už ich nemáme. Mestskí policajti nakoniec zlodeja vypátrali. Keď ho objavili, ešte stále mal pod pazuchou jednu z našich sliepok," dodal primátor.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
