To na prvý pohľad. Už na druhý sa skvele dopĺňajú - Jan je skrátka vernou kópiou svojho otca. Len v modernejšom vydaní. Ich myslenie je napriek generačnému rozdielu rovnaké - chcú robiť filmy, ktoré potešia, rozplačú, pohladia. Oči aj dušu.
JAN SVĚRÁK
Je ten z dvojice Svěrákovcov, ktorý všetko vybaví.
Rozsiahla kampaň ich nového filmu Tmavomodrý svet je jeho aktivitou - mladý režisér je aj producentom projektu. Preto sa zo všetkých titulných stránok serióznejších časopisov usmieva tvár jedného z dvojice a články o ich filme sa objavujú aj na stránkach bulvárnych časopisov a denníkov.
Môžeme hovoriť o tom, že je to pre ich imidž serióznych chlapíkov kontraproduktívne - kinosály, kde premietajú ich film, sú však po celej Českej republike beznádejne vypredané. Obaja pritom poskytovanie rozhovorov nemajú v obľube. Keď to absolvovali pred piatimi rokmi v Amerike, Zdeněk Svěrák hovoril - "Nikdy viac." Za deň urobili aj dvadsať interview.
Tam sa Jan Svěrák naučil producentskej robote. Pred piatimi rokmi nám hovoril: "Členovia americkej Akadémie síce určujú toho, kto dostane sošku Oscara, nemajú však energiu, čas a asi ani chuť pozrieť si všetky filmy. Preto je reklama pred Oscarmi dôležitá, aj keď unavujúca. Ak ich totiž rozhovory v médiách zaujmú, zatúžia ten film vidieť."
Jan pritom vôbec nie je zdatný rozprávač. Na rozdiel od svojho otca Zdeňka sa pri vystupovaní na verejnosti cíti nesvoj, hovorí ticho, prerušovane, bez poínt.
Je vtipný a rád sa zabáva, ale len vtedy, keď ide o jeho súkromný svet. Po bratislavskej premiére Kolju hral s priateľmi do rána biliard - a to sa predtým v bare aj tancovalo a spievalo. Keď sme ho však potom chceli - pár dní po udeľovaní Zlatých glóbusov a pred udeľovaním Oscarov - odfotografovať s prvým americkým ocenením, prehováranie nám trvalo zopár dní. "Je to takový trapný," hovoril dokola. "Tak ťa s tou soškou odfotíme na toalete, keď sa bojíš obviňovania z megalomanstva," argumentovali sme. Nakoniec povolil zopár snímok v pražskej filmovej kaviarni - a hneď ten Zlatý glóbus schoval do igelitky. V nej si ho totiž aj priniesol.
Jan Svěrák je absolútnym režisérskym profesionálom.
Nikomu nič neodpustí, ani vlastnému otcovi - a je jedno, či je v tej chvíli Zdeněk Svěrák scenárista, alebo herec.
Jednu scénu je ochotný opakovať veľakrát - dovtedy, kým nespĺňa jeho vizuálne kritériá. "Som vyštudovaný dokumentarista. Neviem pracovať s hercami, preto musím do filmov obsadzovať tých, čo hrať vedia. Ja to vidím v obrazoch, a tak to aj režírujem," podotýka v dokumente pre ČT o nakrúcaní filmu Tmavomodrý svet.
V novom filme preto hrá jeho už "dvorný" herec Ondřej Vetchý, aj americká hviezda Tara Fitzgerald. Vetchý o Janovi hovorí: "Je rozmaznaný a nepríjemný režisér. Po nakrúcaní ale rád zabudnem na všetky príkoria, ako človeka ho mám rád."
Režisér o sebe Magazínu Dnes povedal: "Veľmi mi prekážalo, keď sa o mne pred nakrúcaním filmu Kolja hovorilo, že som ten mladý a nádejný. Nechcel som ním byť. Chcel som byť buď mladý a preverený - alebo len režisér. Potom som si robil pilotný preukaz a pri tej príležitosti mi povedali, že potrebujem okuliare. Tak, hovoril som si - budem mať okuliare, budem starší, a prestanú mi hovoriť mladý nádejný. Začal som ich nosiť. A po roku som zistil, že by som chcel byť zase ten mladý nádejný, že nechcem byť ten starší, preverený. Ale tie okuliare už nemožno zložiť."
K nálepke "mladý a nádejný" mu dopomohla náhoda. Obecnú školu mal režírovať Vít Olmer, ten však odstúpil už zo zaplateného projektu. Otec synovi navrhol spoluprácu.
Ako profesionála ho však vraj "prijal" až po zhliadnutí filmu. "Rozsvietili sa svetlá, išiel som k otcovi a hovorím: Blbé, čo? A on na to: Je to dobré, ty vole. Tam som prvý raz zažil zadosťučinenie, pri ktorom človek cíti také to teplo vnútri."
Začiatky
Jana Svěráka pritom chceli na dokumentaristike spočiatku preradiť na "podradnú" scenáristiku.
Jeho prvý dokument bol vraj až taký zlý. Pritom mu námet naň poradil otec: "Videl som na Morave vinára černocha. Honza nakrútil film s názvom Však su vinař - čo bolo tak všetko, čo na tom bolo zaujímavé."
Keď potom získal študentského Oscara za Ropákov - to bolo tesne pred revolúciou - prišiel mu Zdeněk Svěrák naproti na ruzyňské letisko. "Keď som sa čudoval, čo tam robia novinári, Honza mi povedal: Tati, neblázni, to je dosť významná cena. Vtedy som si uvedomil, že je asi lepší, než som si myslel."
Budúcnosť
Po Tmavomodrom svete chce Jan nakrútiť film v angličtine. Sľúbil to sebe aj americkému producentovi Ericovi Abrahamovi už pred ôsmimi rokmi. "Takže sa budem musieť zase raz zaobísť bez otecka."
A na čo si z rodiny ešte aj teraz spomína? "Bol som naozaj slušný chlapček, ktorý sa nechal predbiehať v radách. A spomínam si raz na ten šok, keď som šiel doma po chodbe a zrazu počujem cez otvorené dvere, ako Ladislav Smoljak sprosto zanadával. Scenáre písali s otcom buď u neho, alebo u nás. Strašne ma to zarazilo. Ako to, hovoril som si, že strýc Smoljak ako dospelý človek používa slová, ktoré hovoríme my, malí chlapci, a to ešte iba vonku? Od rodičov som také slová nepoznal."
ZDENĚK SVĚRÁK
V českom verejnom živote zaujíma prominentné postavenie - podobne ako kedysi Jan Werich. A to nielen kvôli svojim scenáristickým a hereckým kvalitám. Zdeněk Svěrák predstavuje akúsi morálnu autoritu, prijateľnú pre najrôznejšie skupiny ľudí. Napriek tomu, že nie je ani politikom, ani mysliteľom, ani podnikateľom, a vlastne ani profesionálnym hercom.
Hovoria mu aj "učiteľ národa", časť českej verejnosti by si ho vedela predstaviť ako svojho nového prezidenta. "Dajte mi s tým pokoj," povedal pre magazín Pátek Lidových novín. "Vy zo mňa robíte koženého buditeľa národa. Zničilo by ma to. Viem, čoho som schopný, a čoho nie. Bola by to tragédia ako pre mňa, tak pre vlasť. Pretože by o mne stratili ilúzie."
A pridáva podobenstvo, ktorým politikov charakterizuje: "Nikdy som sa nenaučil hrať šachy. Mňa totiž nebaví dopredu odhaľovať ťahy protivníka. Politik v tom musí mať záľubu. Ja som človek, ktorý miluje harmóniu a pohodu. Keď stojím pred rozhodnutím niekomu povedať, že sa mi nepáči, čo urobil, nespím, radím sa, ako mu to povedať. Keby som bol politkom, bol by som na práškoch."
Preto neprestáva sympatizovať s Václavom Havlom. "Je to hrdina celým svojím životom. Tým, ako sa správal - oveľa lepšie ako ja - za boľševika. Tým, ako si drží svoje ideály, a nakoniec, aj ako bojuje proti svojim chorobám." Je známe, že Zdeněk Svěrák, ktorý "za boľševika" skutočne trpel, podpísal Antichartu. Verejne sa za to ospravedlnil.
Syn Jan sa pred rokmi vyznal: "Je mi veľmi ľúto, že teraz, keď každý môže ukázať svoje schopnosti, je už môj otec starý." Vraj sa niekedy hanbí za svoje možnosti - pretože považuje svojho otca Zdeňka Svěráka za talentovanejšieho, ako je on sám. Zdeněk Svěrák však aj tak zostáva v kútiku duše mladíkom. Keď nezískal za Obecnú školu sošku Oscara, z trucu si kúpil aspoň jej kópiu.
Práca scenáristu a herca
Ako herec je Zdeněk Svěrák disciplinovaný, ako scenárista puntičkár. Keď sa pustí do písania scenára, napíše len dve strany denne. O tvorbe toho k filmu Tmavomodrý svet pre Lidovky hovorí: "Môj vzťah k nemu začal radosťou, ale hneď vzápätí strachom. Riešil som stále, kto umrie a kto zostane nažive. Pri každej verzii som si hovoril, teraz už je to ono, teraz to preložte, a uvidíte. Najhoršie bolo, keď prišiel Honza z cudziny, a povedal: Nikomu sa to nepáči. Vtedy som to musel nechať odľahnúť a vynadať v duchu tým, ktorým moje písanie nevonia. Uplynul mesiac a ja som si povedal - že by som to nezdolal? Moja skúsenosť s písaním scenára je, že čím viac sa s tým lopotíte, nakoniec tam tú energiu skrátka "narvete". A ona potom z toho vyžaruje."
Netreba prízvukovať, že Zdeněk Svěrák je veľmi skromný.
Pamätáte si filmy podľa jeho scenárov? Jáchyme, hoď ho do stroje, Marečku, podejte mi pero, Na samotě u lesa, Vesničko má středisková. Za tú bol v roku 1985 prvý raz nominovaný na Oscara, znovu sa mu to podarilo s Obecnou školou a za Kolju už sošku získal.
A herectvo? Co je vám doktore, Jako jed - a, samozrejme Honzove filmy Obecná škola, Akumulátor 1, Kolja. Keď sme jeden deň sledovali nakrúcanie filmu Kolja, išlo o herecký koncert Svěráka staršieho "nanečisto". Do bodky počúval režisérove pripomienky, opakoval jednu scénu desať- aj viackrát, dokonca si zopakovanie sekvencie neraz sám vyžiadal. A keď jeho syn Jan zavelil - prestávka - tých desať minút venoval novinárom, alebo malému Andrejovi Chalimonovi - filmovému Koljovi. Ten sa mu neustále vešal na ramená a už po niekoľkých dňoch nakrúcania mu hovoril "tati" aj v súkromí. Jan počas prestávky spal. Dokázal zaspať v priebehu sekundy, nemal a nemá dôvod na stres.
Už je a vždy bude - ten "preverený".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
