1938 opustili Košice a prichádzali aj úplne noví, ktorým sa toto oslobodené mesto stalo miestom svojho nového životného pôsobenia. Na školách sa začiatkom februára začalo vyučovanie a ako jeden z prvých konsolidačných prvkov bol šport, v prvom rade futbal.

Založenie prvého športového klubu

Za maďarskej okupácie pôsobili v Košiciach dva športové kluby pod menom KRAC (Kassai rákoczi atletikai club) a KVSC (Kassai vasutas sport club). Prv menovaný ako mestský klub bol vo futbale zaradený do najvyššej maďarskej celoštátnej súťaže, no jeho účinkovanie v ňom bolo iba jeden rok, pretože túto súťaž vtedajší hráčsky káder nebol schopný úspešne absolvovať. Druhý klub bol klubom železničiarov, ten však začal pôsobiť v nižšej súťaži. V Košiciach však zostali žiť aj občania, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti. Títo sa združovali okolo Katolíckeho kruhu na terajšej Alžbetinej ulici, kde pôsobí aj dnes. V družnom spolunažívaní sa snažili udržať si svoju identitu a to na poli spoločenskom, kultúrnom aj športovom. Športu sa ujal mladý kňaz Dr. Anton Harčár s ďalšími nadšencami. Vzhľadom na jednotu, ktorá tam panovala, si založili odbory stolného tenisu, turistiky, korčuľovania, ako aj futbalu. I keď len v malom a v skromných podmienkach, vyvíjali svoju činnosť a grupovali sa najmä okolo futbalu. Tak sa verejnosť v roku 1942 dozvedela o založení nového športového klubu pod menom ŠK Jednota Košice. Vtedy, keď klub takto pomenovali, nik ešte netušil, aké bude mať toto nezvyčajné meno športového klubu cveng v budúcnosti.

Bol to po oslobodení Košíc práve pán profesor Dr. Anton Harčár, ktorý vzal na seba úlohu ako vedúci sociálno-kultúrneho odboru u Správnej komisie mesta Košíc založiť športový klub. Radil sa nielen s miestnymi športovcami, ale aj s tými, ktorí do Košíc prišli a mali záujem o športové dianie v meste, pomáhali založiť mestský športový klub. Na mene sa veľmi skoro dohodli vzhľadom na pôsobenie slovenského klubu za okupácie a na túto počesť dostala nová telovýchovná jednota meno ŠK Jednota Košice. Pod týmto menom vystupovali košickí športovci v rôznych odvetviach športu do roku 1949.

Materiálne vybavenie a športoviská

V tom čase boli v Košiciach dve futbalové ihriská. Bolo to mestské na terajšej Watsonovej (predtým Solovjevovej) ul., ktoré dostala do vienka ŠK Jednota Košice a ihrisko pri Hornáde za koľajnicami, oproti budove železničnej stanice. Patrilo železničiarom, ale nemalo dlhý život, pretože pre rozširovanie stanice a koľajišťa padlo za obeť. Bolo to veľmi pekné ihrisko, no doba si vyžiadala jeho likvidáciu. Čo sa týka materiálneho vybavenia, je až neuveriteľné, že celý športový inventár vďaka tým teraz už neznámym ľuďom zostal nedotknutý a do poslednej nitky k dispozícii. Keď si spomenieme na to, čo sa ešte v prebiehajúcej vojne potratilo a rozkradlo, je to až neuveriteľné, že práve futbalisti mali k dispozícii všetko, čo k svojej činnosti potrebovali. Svoju činnosť začali tréningmi už v priebehu marca a tak sa dostávame k hodnoteniu ďalšej etapy.

Úvodné futbalové zápasy a kvalifikácia

Začiatkom apríla, keď už jednotári trénovali, stretli sa na Poštovej ulici dvaja prešovskí futbalisti reprezentanti národného mužstva Slovenska. Ľavá strana prešovskej ŠK Slávia Jozef Kuchár a Milan Danko. Prvý ako vojak čsl. armády z kasární naproti hlavnej pošte a druhý ako študent VIII. triedy II. štátneho gymnázia. Na podnet Kuchára sa dohodli, že vojaci futbalisti si založia Armádnu XI. čsl. armády a odohrajú prvý zápas na oslobodenom území proti ŠK Jednota. Danko do armádneho mužstva doporučil aj na post stredného obrancu spolužiaka, s ktorým sedel v jednej lavici - Emila Gašpara. Takže aj tento neskôr dlhoročný funkcionár TJ TU Košice a riaditeľ športovej haly bol teda medzi aktérmi, ktorí odohrali v Košiciach prvý futbalový zápas. Chýr a prvom futbalovom zápase v Košiciach sa rozletel ako blesk a tak nie div, že v druhej polovici apríla sa ihrisko na "solovjevke" naplnilo divákmi. Košičania prišli povzbudiť svojich, vojaci tak čsl. armády, ako aj vojaci sovietskej armády, ktorí obývali priestory terajšej veteriny a prišli takpovediac do posledného vojaka, fandili reprezentantom čsl. armády. Pred zápasom odznel príhovor, hymny - československá a sovietska - a potom sa išlo na vec.Zápas výbornej úrovne k spokojnosti divákov skončil nakoniec víťazstvom vojakov v pomere 5:4.Po zápase sa pred tribúnou vytvorili dve skupiny hráčov a fanúšikov. V radoch skupiny jednotárov to boli Klimek, Kertés, Pástor, Kainz, Takáč, Šemčišák a ďalší, v skupine armády to boli Kuchár, Danko, Hladoník, Šitár, Petroš "koňare z ŠK Slávia Prešov, Borolič a ďalší. Práve pri Boroličovi by som sa pristavil. Tohto futbalistu, ktorý v zápase strelil za vojakov 4 góly a pochádzal od Humenného, som v živote videl len vtedy a po zápase nikdy viac. Dodnes som sa o ňom nič viac nedozvedel. K našej skupinke prišiel vedúci mužstva ŠK Jednota pán František Lošky a ponúkol mi možnosť hrať v košickom mužstve. Okúňal som sa s výhovorkou, že ja futbal hrám len z pasie, som pred maturitou na spomenutom gymnáziu. Až mi ponúkol možnosť začať v "B" mužstve. To nevydržal pán Eugen Kártik, prešovský funkcionár, neskorší riaditeľ Slovenskej sporiteľne v Košiciach, keď sa ho opýtal, či vlastne vie, s kým hovorí. "Tento chlapec je reprezentantom vo futbale a už pred dvoma rokmi obliekal dres národného mužstva Slovenska." Prijal som jeho ospravedlnenie a prišiel som na prvý tréning. Prekvapene som zistil, že toto mužstvo z čistých domorodcov hovorilo po maďarsky. Začul som poznámku "prišiel medzi nás koňar gádžo" a pretože v škole som bol talent na reči, všetkým som nahlas povedal: "Priatelia, keď budem s vami hrať dva roky, budem lepšie hovoriť po maďarsky, ako vy teraz viete po slovensky." Slovo som dodržal a dnes ovládam maďarčinu slovom aj písmom a nik mi nechce veriť, že po príchode do Košíc som nevedel ani slovo.