eurodebát, ktoré zamorili už aj slovenské médiá, je však celkom inde ako v počítaní kapitol a omieľaní priebežného poradia aj s kompletnou "tabuľkou" - od lídrovského Maďarska až po posledné Rumunsko.
Do tradície sledovania podružných javov prináša tento týždeň predsa len akýsi prielom; okrem počtu a poradia je prvýkrát hlasnejšie počuť aj čosi o obsahu. Kapitolou o slobodnom pohybe osôb, teda jednou z tých, čo sme uzavreli, sme sa totiž EÚ nielen priblížili (ako znie jednotný nápev), ale aj vzdialili. A nielen my od EÚ, ale - tak trochu metafyzicky - vzdialila sa aj EÚ sama od seba.
Maximálne sedemročné prechodné obdobie (s rôznymi zmierneniami - viď spravodajstvo), na ktoré sme po Maďarsku aj my pristúpili, je totiž priamou negáciou jedného zo základných princípov, na ktorých EÚ stojí - je ním práve voľný pohyb osôb. Znamená to presne toľko, že aj keď je EÚ spoločenstvom hodnôt, ako sa všeobecne roztrubuje, tie občas platia iba pre "rovnejších" členov.
Slovensko sa teda môže formálne stať súčasťou EÚ, z nás sa ale nestanú plnohodnotní "euroobčania". Minimálne v Rakúsku a Nemecku, teda "zhodou okolností" štátoch, v ktorých by sme mali najväčší záujem pracovať, bude pre držiteľov slovenského pasu ešte roky naďalej platiť súčasný či nejaký iný limitovaný režim. Nie je útechou, že Švédsko a niektoré iné štáty sprístupnia svoje pracovné trhy skôr či okamžite; ako povedal František Šebej, odoprením tejto slobody sa nám odopiera aj vedomie "európskej identity". Teda vôbec pocitu "európanstva", ktorá je základnou ideou EÚ. Legitímna otázka znie, akú hodnotu má také členstvo, ktoré vám upiera vôbec najväčšie privilégium, aké vo svojej neobmedzenej podobe iným poskytuje. Netvrdíme, že hodnotu žiadnu, dohodneme sa ale asi na tom, že ani nie ozrutnú.
Ani my však nie sme oveľa lepší; nami navrhnuté sedemročné prechodné obdobie v kapitole voľného pohybu kapitálu isteže občanov EÚ zďaleka tak nebolí, keďže sa hrnú na Východ skupovať byty, pôdu či lesy ešte oveľa menej, ako by sme sa my valili na Západ za prácou. Naše obmedzenie je však tiež negáciou jedného zo štyroch základných princípov EÚ, ktorými sú voľné pohyby osôb, tovaru, kapitálu a služieb. Máme ťažké srdce na Nemcov a Rakúšanov, že majú obavu z našej pracovnej sily, my však rovnako nedokážeme prehltnúť myšlienku, že by nás "vykúpili". Nie sme v tom sami, a ani nie najhorší; Poliaci žiadajú napríklad na nákup poľnohospodárskej pôdy občanmi únie až absurdné 18-ročné prechodné obdobie (rokujú najtvrdšie a nesmierne sebavedomo, preto sme ich dokázali aj predstihnúť).
Obavy súčasných členov z "kobylkového náletu" za prácou sú síce "neeurópske", ale - povedzme, že veľmi čiastočne - opodstatnené. Postkomunistické strachy z toho, že sa omnoho bohatší západniari zmocnia za lacný peniaz našej pôdy a pod., sú však nielen menej opodstatnené, ale navyše nesmierne hlúpe. A čo ak?? Prečo by "naša pôda", "naše lesy" nestáli za peniaze, ktoré útržime? A či ich nepotrebujeme? Radšej nech leží tá pôda ladom, nech ju len veselo obsierajú družstevné kravy, len aby milí družstevníci mali dosť dôvodov ťahať z našich vrecák ďalšie miliardy?? Tak je to lepšie? My veru radšej pomrieme chudobní a sprostí, ale "cizáci" nám nesiahnu na rodnú hrudu.
Najlepší vtip pritom je, že celé toto prechodné obdobie na voľný pohyb kapitálu je možné od Západu elegantne obísť; stačí, ak tamojší subjekt vstúpi do právnickej osoby so slovenským (maďarským a pod.) domicilom a je vymaľované - môže skúpiť toľko pôdy a lesov, koľko mu hrdlo ráči a vrecko dovolí. Ha-ha.
Ak sa chceme stať Európanmi, byť súčasťou nadnárodného celku, spoločnej politickej, hospodárskej, menovej, sociálnej, bezpečnostnej, kultúrnej a duchovnej sústavy, akú pointu má klásť prekážky slobodám, ktoré tento priestor definujú?! A akú morálku má jednou rukou sa naťahovať za spásou zo všetkých možných e-fondov a druhou neumožniť ani slobodne nakupovať tým, od ktorých chceme, aby nás z vlastných daní dotovali? A naopak - akú pointu a morálku má pozývať chudobných k spoločnému stolu a zároveň im nedovoliť si k hostine slušnejšie zarobiť?!
Pointa je iba jedna: Hodnoty sa kážu a národné egoizmy sa "pijú". K pekným princípom, na ktorých je postavená Európska únia, nedorástli ani jej obyvatelia, ani jej politici. Samozrejme, ani obyvatelia kandidátskych krajín a ich politici. Tu niekde je zabudovaný tikajúci konflikt. Prechodné obdobia, írske referendum, dristy pomäteného Verheugena a pod. sú iba vonkajšou, javovou stránkou kolízie chceného a možného.
Zatiaľ sa však niet prečo vzrušovať. Kapitoly nám idú dobre a únia je stále dosť bohatá, takže vzďaľovať sa od svojej podstaty stále pohodlne môže. Sranda možno začne, až budeme vnútri.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
