známy režisér a manžel hlavnej predstaviteľky Anky Šiškovej, Juraj Nvota. V plejáde skvelých bratislavských hercov vynikla aj dlhoročná členka Nitrianskeho divadla Andreja Bagara, Eva Matejková. Kedysi jedna z najobsadzovanejších herečiek, manželka populárneho Mariána Slováka žije momentálne v Bratislave. Momentálne je bez angažmánu, na voľnej nohe.
Dopočuli sme sa, že zaskakujete v tomto predstavení za Zitu Furkovú. Mali ste dostatok času na naštudovanie úlohy?
Keďže som momentálne na voľnej nohe, naozaj na poslednú chvíľu ma zavolali kolegovia z Astorky, aby som zaskočila. Naštudovanie bolo dosť hektické. Učila som sa z videokazety. Či som to zvládla musia posúdiť diváci. Musím ale povedať, že duch týchto postáv mi je veľmi blízky, preto som aj ponuku na záskok prijala.
Divadlo Astorka je na zájazde, vy ste už určite s divadlom prešli celé Slovensko a zažili hocičo. Spomínate na zájazdy rada?
Takmer sedemnásť rokov som účinkovala v zájazdovom divadle, kde som nastúpila po vysokej škole. Takže väčšina predstavení bola odohraná na zájazde. Môžem povedať, že som si svoju kariéru doslova "odzájazdovala". Kedysi to bolo náročnejšie. Dnes sú iné podmienky. Sú lepšie autobusy, ide sa rýchlejšie. Najhoršie boli pre mňa zájazdy v sobotu večer a hlavne vtedy, keď sme mali malé deti. Obaja sme boli herci a deti sme museli nechávať pestúnkam. Vtedy som neraz ľutovala, že som si vybrala toto povolanie. Ale keďže som momentálne už babička a deti sú odrastené, tento zájazd mi prišiel ako príjemná nostalgická spomienka.
Čo si myslíte o situácii, v ktorej sa nachádzajú mladí herci. Divadlá zanikajú, nedoriešené je ich financovanie, príležitostí zahrať si je málo...
Dnešná situácia je pre mladých hercov a nie len pre hercov, ale vôbec pre mladých ľudí katastrofická. Ja tvrdím, že je to tak. Nech si každý hovorí čo chce, ale ja tvrdím, že tá revolúcia sa nám veľmi nevydarila, alebo lepšie povedané, akoby sme ešte stále čakali na to, kto nám sľuby splní. Očakávania z roku 89 si musíme splniť sami a je to jedno, či sú to herci, alebo hocikto iný. Zvlášť herci, pretože oni stáli na čele manifestácii, ale tak sa mi zdá, že sa im z toho socializmu nechce.
Komu sa zo socializmu nechce?
Mám na mysli hlavne tých, ktorí dnes, najmä v Bratislave, vládnu divadelnej kultúre. Tým, čo ostali v istých pozíciách sa nechce robiť to, čo sa už pomaličky robí vo všetkých ostatných odvetviach. Musia si uvedomiť, že iba konkurencia, zmena ozdraví vody a hlavne zvýši kvalitu. Už to nie je o tom, že tridsať rokov sme tu boli tí istí, najlepší. Aj v rôznych anketách stále vyhrávajú tí istí. Ja sa pýtam, kedy už konečne nastúpi mladá generácia? Ako keby tu existovala akási pokrievka. My, staršia generácia sa zatneme a nepustíme mladých ďalej.
Preto odchádzajú do zahraničia?
Preto odchádzajú. Málo kto si uvedomuje ten strašný odliv mladých ľudí. Z umeleckej brandže je tu únik do Čiech, pretože tie sú k nám rečovo najbližšie. Niečo o tom viem. Vôbec sa mladým hercom nečudujem. Viem totiž, kde je pes zakopaný. Istí ľudia v branži si povedali, že sme tu jedine my v Bratislave a po nás potopa. Vôbec ich nezaujíma, čo sa deje v iných častiach republiky. Za Zlatými pieskami sa pre nich Slovensko končí.
Napriek týmto tvrdým slovám sa opýtam na váš vzťah k Astorke...
Skôr mám kladný vzťah k bývalému Korzu. Ako dvadsať ročná herečka som spísala jedno z predstavení, ktoré bolo vtedajšou mocou zakázané. Potom som z Bratislavy odišla a keď sme sa v 89-tom vrátili na Novú scénu, budova Astorky bola naším hracím priestorom. Tú chvíľu, ktorú som pobudla na Novej scéne som strávila v divadle, v tom maličkom priestore, takže mám naň veľmi pekné spomienky. Dokonca som veľmi rada, že práve s týmito ľuďmi, ktorí dnes Astorku tvoria a ktorých si nesmierne vážim, som tu. Je to divadlo, ktoré je schopné chodievať na zájazdy, je schopné vytvárať veľmi kvalitné predstavenia aj v stiesnených pomeroch.
Myslíte si, že vďaka nelichotivej finančnej
situácii, prichádzajú herci o kontakt z divákom?
Určite. Myslím si, že po tom, čo divák z regiónu, uvidí divadlo na predstavení doma určite sa rád príde pozrieť na súbor aj do jeho domovských priestorov. Ja osobne by som bola radšej, keby aj v týchto končinách bolo viac divadiel.
Poďme na záver trocha do súkromia. S manželom máte veľmi vrelý a láskyplný vzťah, pokračuje aj naďalej?
No a nie? (smiech). Máme tri deti, dve z nich sú už dospelé. Navyše sa tešíme z ročného vnúčika, na o doma nám ostala ešte pätnásť ročná dcéra.
Poslúcha?
Nemusí. Počúvame sa navzájom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
