zároveň. To sa dá z voleja skonštatovať aj napriek faktu, že niet zatiaľ oficiálneho zdôvodnenia; predseda trestného senátu totiž po zverejnení rozsudku odišiel na dovolenku. Zdôvodnenia sa, isteže, píšu dlhšie, v takejto "kauze desaťročia" však mal sudca akúsi morálnu povinnosť poskytnúť stručné tlačové vyhlásenie.
Neoficiálnym dôvodom, ktorý prebehol médiami a potvrdil ho aj vedúci úradu ministerstva spravodlivosti Daniel Lipšic, sú amnestie Vladimíra Mečiara, ktoré udelil v marci a potom v júni 1998. Senát OS Bratislava 3 teda mal, podľa mediálnych i zasvätenejších prameňov, dospieť k záveru, že exriaditeľ SIS a ešte stále poslanec NR SR Ivan Lexa je nestíhateľný, keďže sa naň vzťahujú omilosťovacie akty (resp. niektorý z dvoch) zastupujúceho prezidenta Mečiara. My tvrdíme, že je to blbosť a ak sa senát na čomsi takom uzniesol, totálne sa spreneveril svojmu poslaniu, ktorým je "meranie" spravodlivosti so zatvorenými očami a každému rovnakým dielom.
Vec je hrozne jednoduchá. Z viac ako desiatky sťažností pre porušenie svojich práv v súvislosti s vyšetrovaním trestného činu zavlečenia Michala Kováča mladšieho, ktorými sa jednotliví príslušníci "mečiarovskej" SIS obrátili na ústavný súd, uspelo JEDNO JEDINÉ. Bolo to podanie exnámestníka SIS Jaroslava Svěchotu (ten sa už predtým aj stihol k svojej účasti na únose priznať), ktorému v decembri °99 vyhovel prvý, tzv. Šafárikov senát ÚS (ešte za Čiča). Ten, po prvé, vyriekol - isteže v súlade s právom a zdravým rozumom - že hlava štátu nemá čo preskúmavať rozhodnutia svojho predchodcu. A, po druhé, že - zase v súlade s rozumom i právom - tento verdikt platí aj smerom do minulosti. Zrozumiteľne po slovensky, Šafárikov senát povedal, že Dzurindova "antiamnestia" z decembra °98, ktorá mala rušiť Mečiarove predchádzajúce amnestie, je protiústavná a nemá právnu relevanciu. V intenciách svojho nálezu Šafárikov senát aj zrušil uznesenie vyšetrovateľa z februára °99, ktorým bolo vznesené obvinenie proti Svěchotovi.
To je všetko pekné. Akurát že nevidieť dôvod, prečo by práve toto mal bratislavský okresný súd, rozhodujúci o obvinení IVANA LEXU, brať výlučne do úvahy. Naopak, v jeho prípade, ak chcel byť spravodlivý, sa musel oprieť o iný výrok toho istého ÚS, iba iného senátu. Rovnakú sťažnosť pre porušenie zákona, s akou uspel Svěchota, totiž podal ešte pred ním aj sám exriaditeľ SIS. A NEUSPEL (!!); druhý Čičov senát, tzv. Drgoncov, ešte v júni °99 rozhodol, že podanie I.L. je neopodstatnené, pretože NA SKUTOK ZAVLEČENIA SA MEČIAROVE AMNESTIE NEVZŤAHUJÚ.
Drgonec a spol. totiž preskúmali formulácie oboch Mečiarových textov. V tom prvom, z 3. marca (ten istý deň, čo prevzal úrad po Kováčovi!) nariaďuje, "aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané V SÚVISLOSTI S OZNÁMENÍM o zavlečení M.K. mladšieho do cudziny". Drgoncov senát logicky skonštatoval, že formulácia "v súvislosti s oznámením" vôbec nevylučuje stíhanie za trestný čin samotného zavlečenia. Že až do akej miery mal pravdu, dokumentoval sám Mečiar "opravou" v júni °98, keď kritickú pasáž textu zmenil na "v SÚVISLOSTI S OZNÁMENÝM ZAVLEČENÍM". Tu je už naozaj väčšmi sporné, či formula vykrýva alebo nevykrýva aj samotné zavlečenie. Kompetentný však bol Drgoncov senát, ktorý určil, že aj pre obmenený text je platná rovnaká argumentácia, akú použil pre "originál".
Summa summarum: Relevantnou oporou pre každý slušný trestný súd nemala byť v tejto situácii neplatnosť Dzurindovej antiamnestie, o ktorej rozhodol Šafárik pri sťažnosti Svěchotu, ale dôvody Drgoncove, ktorými zamietol ďalšie konanie o podaní samotného Lexu. Jednoducho a jasne, Lexa sa už na ÚS domáhal zastavenia trestného stíhania, a nebolo mu vyhovené. Ako sa teda teraz môže jeden trestný senát odvolávať na akúsi amnestiu??
Isteže, ide o situáciu maximálne neštandardnú, keďže dva senáty ÚS došli pri rovnakom podaní dvoch osôb k rôznemu rozhodnutiu, čo je absolútne bezprecedentný nonsens. Ďalšia analýza verdiktov by jasne preukázala, že v rozhodovaní oboch senátov dominovali aspekty politické, a nie právne. Ale práve v situácii, keď právny stav ohľadne možnosti či nemožnosti stíhať Lexu za zavlečenie je jednoducho sporný, sa mal trestný súd riadiť princípom prirodzenej spravodlivosti. Pre nezaujatých a poctivých sudcov jednoducho žiadne vyššie kritérium neprichádza do úvahy v situácii, keď každý vie, že Mečiarove amnestie boli hanebnými účelovými aktami s jediným cieľom - zaručiť beztrestnosť páchateľov.
Rozhodnutie o Lexovi je v tomto zrkadle iba ďalšou ranou dramaticky klesajúcej prestíži slovenskej justície. Všetkým dňom našťastie nie je koniec, veď prokurátor sa odvolal a nové kolo bude na vyššej inštancii. Treba dúfať, že už s "právnejším" a morálne znesiteľnejším pokračovaním.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
