v poslednom čase aj reklamných sloganov. Poslednými knižkami Kamila Peteraja sú: 'V slepých uličkách', 'Voňavé tajomstvá' a 'Breviár lásky'. Do Košíc chodí rád už od začiatkov Modusu. Tento kút republiky považuje s kolegami z hudobnej brandže za akýsi „tester správnosti". Keď vraj malo niečo úspech tu, potom sa to už valilo, až po Prahu. V jednom tunajšom kníhkupectve sa minulý štvrtok stretol so svojimi čitateľmi. Ostal čas aj na krátky rozhovor.
Priviedli ste Mariku Gombitovú späť pred publikum, bolo to náročné?
- S Marikou som od jej začiatkov. Všetky jej albumy som textoval ja. Pamätám si ju ako dievčatko, ktoré prišlo do Modusu krátko po maturite na priemyslovke. Tam už vtedy bola veľká tlačenica, toľko silných osobností na kope. Janko Lehotský si myslel, že on je ten líder, Žbirka sa zas tváril, že on tiež a ja som si povedal: treba zasiahnuť zvonka. Pri najbližšej hudbe som z nejakých desať vecí urobil deväť pre Mariku. Favorizoval som ju, lebo som bol presvedčený o jej muzikalite. Zaujala ma laserovým hlasom a profesionálnou výbavou, akú mal málokto. Naspievala veci naspamäť so zatvorenými očami, so zážitkom, niekedy aj hneď na prvý raz.
A čo sa týka návratu ? Je to limitované jej zdravotným stavom. Je principiálne veľmi ťažký a každé jej vystúpenie je svojím spôsobom heroický výkon. Takto to treba brať.
Text poslednej pesničky „Prosba" si napísala sama.
- Je to jej výpoveď. Presná, jasná a autenticky napísaná.
Píšete pre Mariku niečo nové?
- Sme v štádiu, že sa rozprávame o nejakom albume. Či ho vôbec urobíme. Uvidíme, koľko hudobného materiálu sa nazbiera. Zatiaľ je to v štádiu, že keď k tomu príde, budeme spolu robiť.
Poézia je v literatúre popoluška, čo vy na to ako básnik?
- Bolo by čudesné, keby vychádzali knihy poézie v náklade 100 tisíc kusov. Je to menšinový žáner. Pre ľudí v istom rozpoložení. Keď majú pocit, že práve takéto výpoveď sa ich môže dotýkať. Poézia nikdy nebola a nebýva masovým tovarom. Hoci boli obdobia, keď sa recitovalo masovo. Po revolúcii v Rusku Majakovskij organizoval takéto akcie na štadióne v Lužnikách pre 25 tisíc ľudí, to bolo ohromné. Alebo chilský folker Victor Chara, v Nikarague pri občianskej vojne sa vynorili básnici, ktorí išli na odbyt. To sú všetko neštandartné sitácie, také si radšej neželajme. Radšej nech je menšinovým žánrom. Pozrite sa na regály kníhkupectiev, ako sa krčí v kútiku.
Preto majú vaše posledné tri knihy takmer vreckový formát?
- Snažím sa, aby bola knižka ako darček. Vy sa nemusíte hanbiť, keď si ju kúpite a ja rovnako, že som sa pod ňu podpísal ako autor. Robil som ich tak, aby ste ich mohli kdekoľvek otvoriť, kedykoľvek do nich vstúpiť. Nenútim čitateľa: Čítaj a prežúvaj to. Človek si prečíta trebárs dve - tri básne a stačí. Kniha je ako mozaika, alebo bludisko, kde si každý podľa nálady nájde to, čo dnes práve potrebuje, alebo očakáva. Do Breviáru lásky som napríklad vložil aj časti s bonmotami. Mnohé texty som postrihal a nedal som ich celé, aby sa to ľahšie čitateľovi strávilo.
A čo bibliofilské vydania?
- Dobre, že ste to spomenuli. Tuto v Košiciach máte skvelého výtvarníka a kultivovaného človeka Alexandra Bugana. Ten mi urobil dve takéto knihy. Priznám sa, že ide o najcennejšie, čo mám. Sú dokonale vypiplané, nielen grafickými listami, ale aj viazaním. Je to úžasný pracant. Dúfam, že taký ostal.
Na veľkú škodu je príliš skromný a skoro vôbec nevystavuje.
- Mal by. Je to veľký grafik.
Možno ani netúži byť docenený.
- My všetci si ho obrovsky ceníme. Robil najkrajšie obaly, napríklad pre platňu Prúdov „Na druhom programe sna".
Rád fotografujete, nechystáte sa to spojiť s textami?
- Zatiaľ fotím len prírodu. Alebo ruže v záhrade pri našom dome, alebo naše mačky. Ale keď budem mať hotovú kolekciu, možno k tomu dodám text. Keď budem mať pocit, že je na to čas.
Najnezvyčajnejší priestor pre vašu tvorbu?
- Je zvláštna nadácia, ktorá robí poéziu v električkách, niečo ako električkové grafitti. Potrebujú Doyena, ktorý by im to celé svojím menom zastrešil. Keď mi zavolali, či si môžu povyberať niečo z mojich vecí, povedal som: Veľmi rád. Lebo ľudia sú v električkách väčšinou strašne nazúrení. Páči sa mi myšlienka, že si niečo pekné prečítajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
