Austráliu. Pred pár týždňami sa z nej tento sluha James vrátil so svojím pánom lordom Nortonom. Tamojším Slovákom v Melbourne, Sydney, Brisbane, Canberre a Adelaide opäť ukázali skvelý humor v improvizovaných talkshow, s pesničkami Janka Lehotského. A tak si Dančiak splnil mesačným pobytom v krajine protinožcov dávny sen - napriek tomu, že v cestovaní nie je začiatočník. Medzi rôznymi kútmi sveta, ktoré navštívil, sa vyníma aj exotické Borneo či Singapur.

Dzurinda ma nesklamal

Austrália je podľa Stana Dančiaka usporiadaná krajina, v ktorej sa dodržiavajú zákony a pravidlá slušného správania. "Fungujú tam hodnoty - kto robí, ten zarobí. U nás sa hodnotového systému zatiaľ nikto nedotkol," porovnáva ju so Slovenskom a pridáva ďalšie mínus domácej politickej scény. "Územnosprávne členenie sa nepohlo, odkedy som odišiel do Austrálie." Na margo nekonečných rozhovorov koalície dodáva: "Je príliš široká, a to je ťažké ukočírovať."

Obáva sa rezignácie posledného človeka, ktorému ešte neprestal veriť. "Mikuláš Dzurinda ma nikdy nesklamal. Stále má entuziazmus a silu, aj keď už trochu sprísnil pravidlá." Moderátor a ústredná postava viacerých kampaní, mítingov a petícií zostáva nateraz bez straníckej príslušnosti. "Ak vstúpim, tak len do strany, v ktorej bude Dzurinda."

Zatiaľ sa angažuje v mimovládnych organizáciách, ktoré majú podľa neho viditeľné výsledky. V rámci kampane Bezbariérové Slovensko pomáha hendikepovaným ľuďom. "Pomôcky sú veľmi drahé, všetko sa musí dovážať. Vybavenosť zrakovo, sluchovo a telesne postihnutých je taká úbohá, že sú nútení prežívať menejhodnotný život. Hlavná bariéra je však v myslení ľudí."

Od Alfa nedabujem

Hoci patrí Stano Dančiak k obsadzovaným hercom, plat v divadle mu stačí ledva na zaplatenie internetu a školy pre syna. "V divadle máme platy hodné úradníkov alebo referentiek. Film nie je, televízia nevyrába. Hlavným zdrojom nášho príjmu je reklama a dabing," hovorí člen činohry SND.

N

apriek zmyslu pre humor má však na dabingové štúdiá ťažké srdce. Od roku 1998, kedy dostal Zlatú slučku za dabing postavičky Alf, prišiel o ponuky. "Zrejme to niektorých urazilo," konštatuje herec, ktorý začal s dabovaním už v roku 1953.

Rozprávač Stano Dančiak pritom vždy inklinoval k umeniu bez slov - nemej klauniáde. S režisérom Jozefom Slovákom, Jozefom Heribanom a Pavlom Jursom nakrútili sériu situačných grotesiek Bud Bindi.

Hoci za ne získali ocenenia v zahraničí, vtedajší riaditeľ STV Igor Kubiš nakrúcanie ďalších dielov nepodporil.

Ani dnes nie je situácia ružová: "Hľadáme sponzorov. Stotisíc nie je nič. Vlani sme urobili jeden tridsaťminútový diel, ktorý stál dva milióny. Minister kultúry nám dal jedenapol milióna - a ostatné sme hradili zvlastných zdrojov. My, herci, zarobíme najmenej. Ja som raz dostal menej ako koza, ktorá ma naháňala."

Kvôli internetu sa k nám nik nedovolá

S manželkou Darinou - jednou z prvých piatich slovenských letušiek Československých aerolínií - majú tri deti. Tridsaťdvaročný syn Stanislav skončil filmovú scénaristiku na VŠMU a robí dramaturga v televízii Markíza, dcére Zuzane učarovalo herectvo.

"Teraz je na voľnej nohe. Občas si zahrá v Trnavskom divadle." Myslí si, že potrebuje viac hereckých príležitostí. Otec nepomôže? "U nás sa protekcia nenosí. Aj keď si myslím, že v Trnave sa k nej nezachovali slušne." Konkretizovať - prečo - nemieni. "Oni vedia." Tretím Dančiakovým dieťaťom je osemnásťročný syn Martin, ktorý navštevuje súkromné gymnázium. "Našťastie sa venuje úplne inej profesii - počítačom, internetu a angličtine."

Na rozdiel od svojho syna, internetového maniaka, sa Stano Dančiak - moderátor televíznej relácie o internete! - v živote počítača nedotkol. Podobný vzťah má aj k cudzím jazykom. Nostalgicky spomína na dávne vedomosti z ruštiny a na svojich cestách sa trpezlivo dohovára slovenčinou, pantomímou a hereckým výkladom.

Dali ma na zlú školu

Divadlo nie je jedinou vášňou Stana Dančiaka. "V detstve som pekne kreslil. Rodičia chceli môj talent zužitkovať - dali ma študovať za zubného laboranta. Mali málo zubov a dúfali, že im ten problém vyriešim." Pôsobenie v detskej rozhlasovej družine a v prvých televíznych reláciách ho nakoniec priviedli k štúdiu herectva. Hoci - k maliarskemu plátnu sa stále rád vracia.

Fanúšik bratislavského Slovanu mal vždy blízko aj k športu. Skúšal to v hokejovej bráne, i na futbalovom ihrisku, dnes rád bicykluje - po myjavských kopaniciach.

Jeho štvorkolesovým spoločníkom je biela Škoda Octavia - okrem ruského Žiguli vraj nikdy nemal zahraničné vozidlo. "Octavia je absolútne špičkové auto, ktoré ma ešte nenechalo v štichu. Rozpoznalo aj pančovanú naftu a odmietlo naštartovať."

O svojich hereckých snoch hovorí: "Mojou jedinou túžbou je zahrať si ešte raz v Becketovom Čakaní na Godota. Hral som v tom kuse ako dvadsaťšesťročný, v Divadle na korze. Vtedy nám ale filozofia dialógov ešte nepatrila do úst." Podľa Majstra Dančiaka je hra písaná pre šesťdesiatnikov. Nerozhovoril sa o nej náhodou. Jubilantom sa stane na budúci rok.

Jana KOLLÁROVÁ

Autor: jsv

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.