Prešova prestúpil z AC Spišská Nová Ves. Takú silnú záložnú trojicu po jeho príchode nemalo na Slovensku ani jedno futbalové mužstvo. Ona dala základ tomu, že po kvalifikovaní sa ŠK Slávia do divízie boli títo hráči od roku 1939 tvorcovia hry ligovej Slávie, ktorá od roku 1939 do roku 1945 bola stálym členom ligovej súťaže, najvyššej na Slovensku.
Do Prešova prišiel ako zrelý futbalista a preto nie je div, že ihneď zapadol do mužstva. Už vedy bol aj reprezentantom východoslovenskej futbalovej župy, takže nijaký začiatočník. Svoju futbalovú kariéru ukončil v Prešove v roku 1941. Ono tých spomienok naňho nemôže byť veľa, pretože nežil medzi nami v Prešove, ale v Lemešanoch, kde bol učiteľom a na tréningy a zápasy dochádzal. Predsa si naňho pamätám, pretože my mladí s nastavenými ušami sme hltali slová, keď títo traja „začali spomínať". Bola to pre nás obrovská škola, pretože práve od nich sme sa naučili tie beťárstva, ktoré sú potrebné k futbalu a v pravidlách, ani nikde inde sa o tom nedozviete. Spomienky a zážitky starších, to je ten poklad, ktorý, žiaľ, už dnes nie je, pretože ich ani nemá kto povedať.
Ako som spomenul, učil v Lemešanoch a dvakrát týždenne prišiel do Prešova na tréning. Skončil vyučovanie, nejaký autobus išiel ráno, do Obišoviec na vlak sa mu hore brehom štverať a čakať nechcelo a preto sa rozbehol v Lemešanoch a dobehol na tréning až na ihrisko. Po tréningu, keď bola nejaká príležitosť dostať sa domov, tak ju využil či už autom alebo vlakom, ale on si s návratom nerobil starosti. Po tréningu zašiel do katolíckeho kruhu prehodiť pár slov a hajde behom domov do Lemešian. S takou silnou vôľou, akú mal tento futbalista, som sa ešte nestretol.
V Katolíckom kruhu bola veľká záhrada, dosť priestoru a my sme učili Emila Biharyho bicyklovať. Za otca sa nám to aj napriek nášmu úsiliu nepodarilo. Podujal sa na to „Kiri". Držal Emilovi sedadlo, nabehal za ním kilometre, až keď naň nezakričal: „Poc dolu ty neščešniku. O mne pre behane do Lemešan hutora, že som šaľeni, ale za tebu kebi sme išli až po Prahu, ta še bicygľovac nenaučiš." Zosmutnel z toho, no ale my mladí sme mali s tým pokusom už pokoj. No „Kiri" ešte neskončil a povedal mu: „Znaš co Emilku, ja ci z Ľemešan privedzem koňa a Ty še radši na nim nauč nošic." No Emil nezaváhal a už aj mal svoju odpoveď: „Znaš co Kirčiku dzekujem ci, ale Ty ši už dosc stari a mal by ši už mac rozum. Vlasy už ľem na hlave máš sem a tam, hlavu lisu jak mojo koleno a tak budze dobre, ked sebe toho koňa ochabiš pre sebe. My ci kupime bričku a na stare kolena už do Prešova nebudzeš mušec behac a budzeš mac na čim prisc na fotbalové zápasi."
V marci 1938 bol založený prvý Slovenský štát. Nastala doba uniforiem, dôstojníci armády mali nové krásne uniformy s kordíkmi pri boku, Hlinková garda a Hlinková mládež nosila tiež uniformy, no a našli sa asi 8 priatelia, bývalí dôstojníci armády, ktorí nechceli zostať v pozadí a tak vymysleli pre seba uniformy. Boli to väčšinou funkcionári klubu a dali si našiť krásne nové, svetlomodré uniformy s hodnosťami a všetko, čo sa ligotalo zlatom plus kordíky tvorili súčasť ich uniforiem. No slovom krása. V tom čase na hlavnej ulici pri obchodnom dome „Gerö" otvorili novú krásnu kaviareň s veľkými oblokmi smerom ku korzu a pri jednom mali svoj stôl, ktorý bol len pre nich. Tam každú nedeľu v uniformách vysedávali. Nesmiem zabudnúť, že ešte pred ušitím uniforiem založili si Hlinkovú leteckú gardu. Pred jedným zápasom v Prešove medzi nich vrazil „Kiri", srdečne sa pozdravili a on hneď stustil: „Mal by som na Vás prosbu, keby sce me po zápaše odvežli letadlom do Lemešan. Lúku som pripravil a zaplacím za odvoz domu." Piloti sa na seba pozreli až z pána Havaša dostalo sa mu odpovede: „Kirčiku šak še nešaľ, šak mi ani lecisko ani letadla nemáme, ta na čím ce máme odnesc domu?"
„Nemáce, ta me potom odnešce ne rukoch." Ešte pár týždňov vysedávali, aby potom s tou maškarádou, na ktorej sa smial celý Prešov, skončili a v kaviarni sa potom namiesto uniforiem stretávali v civilných oblekoch.
Toto bol Kiri Madarassi - Tatran. Podľa kapitána mužstva Ďulu Grobára nezabudnuteľný šalený špišák, nezabudnuteľný učiteľ v Lemešanoch a na staré kolená v Bretejovciach či v Trebejove? No ale z toho sa nestrieľa, kde to bolo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
