zohraniu zápasu najlepšie mužstvo Slovenska ŠK Bratislava. Privítal ho preplnený štadión a my, v košických dresoch, sme dostali na frak. Hostia vyhrali 3:0 a dali nám poriadnu lekciu.
Založený Čsl. futbalový zväz v Prahe a Slovenský futbalový zväz v Bratislave už koncom mája rozhodli po vzájomnej dohode, akým spôsobom sa bude futbal v ČSR uberať. Rozhodli, že v prvom ročníku najvyššia futbalová súťaž I. liga sa bude hrať (v ročníku 1945-1946) v skupinách A a B po 10 kluboch. Zo Slovenska to bolo 6 klubov - po 3 v každej skupine. Automaticky tam malo miesto mužstvo ŠK Bratislava a ostávajúce slovenské kluby zohrajú kvalifikáciu.Kvalifikáciu na Slovensku rozdelili do troch skupín, keď v západnej boli 2 kluby, v strednej 5 klubov a vo východnej 4 kluby s tým, že zo západnej postúpil 1 klub a zo strednej a východnej postúpia 2 kluby. Kvalifikácia sa hrala tak, že mužstvá odohrali zápasy doma a vonku. V našej východnej skupine to boli kluby ŠK Jednota Košice, PTS Prešov, AC Svit a ŠK Ružomberok. V týchto zápasoch však už mohli hrať iba hráči, ktorí boli riadne registrovaní, bol určený termín prestupov. Vtedy som aj ja ohlásil prestup z PTS Prešov do košického mužstva. V Prešove o mojom prestupe nechceli ani počuť. Vtedy som ešte nevedel o taktike košických funkcionárov dosiahnuť to, aby som kvalifikáciu za Prešov prípadne pri neuvoľnení nehral. Kvalifikáciu som na začiatku nehral, sedel som na tribúne a na prvý zápas Košíc v Prešove som sa ani neopovážil ísť. Spĺňal som všetky podmienky prestupu, Prešovčania sa umúdrili a boli ochotní o mojom prestupe rokovať, aby za mňa dostali nejaké korunky. Túto úlohu splnil MUDr. Šronek, náš oddielový lekár, ktorý po udelení súhlasu vycáloval 40 000 Kčs s tým, že dal čestné slovo o tom, že v odvete v Košiciach proti Prešovu nenastúpim. Prvý vzájomný zápas v Prešove skončil 2:2. Kto vyhrá východnú kvalifikáciu, o tom mal rozhodnúť zápas v Košiciach. Vypredaný štadión, medzi divákmi bolo asi 3000 prešovských fanúšikov, vedelo o čestnom slove. No o tom, že budem hrať za Košice, sme vedeli len dvaja - vedúci mužstva František Lošky a ja. Ten ma do zápisu zapísal, aj keď som ešte desať minút pred začiatkom zápasu sedel na tribúne, aby som sa z nej vytratil, vbehol do kabíny a obliekol si dres Košíc! MUDr. Šronek zozelenel, no pomoci nebolo. Čestné slovo bolo dané, ale nebolo na papieri. Tento zápas sme vyhrali vysoko 8:3 (6:2), strelil som 3 góly, vyhrali sme skupinu s náskokom 3 bodov a boli sme prvýkrát v histórii košického futbalu v najvyššej futbalovej súťaži. Prešovčania mali byť s nami druhí postupujúci a vtedy zaúradovala Bratislava, keď SFZ rozhodol, že zo západnej skupiny postúpia dvaja kvalifikanti a z východnej len ŠK Jednota Košice. Nastali naťahovačky a po troch vzájomných zápasoch medzi ŠK Baťovany a PTS Prešov aj napriek plaču a škrípaniu zubov do ligy postúpilo mužstvo ŠK Baťovany. „Západniari" na úkor východu docielili to, čo chceli. Do najvyššej súťaže v ČSR sa tak Prešov dostal až v ročníku 1950/51. V prešovskom futbale to bolo veľmi smutné obdobie.
Po košickom zápase som sa dostal z ihriska za asistencie VB, aby som bol uchránený pred lynčovaním prešovských fanúšikov a do Prešova som sa dva roky neopovážil z obavy o svoj život položiť ani nohu. Všetko však prebolelo a dnes som v Prešove vždy a všade „náš Milan." Za prestup som dodnes nedostal ani „sľúbenú" korunu. Bola z toho iba „figa borová". Neuveriteľné?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
