väčšej časti koalície zrodil síce vysoko nadústavnú väčšinu (112 hlasov) pre osem územných celkov. Že či budú aj niekedy SAMOSPRÁVNE, však zostáva mystériom, ešte väčším potom budúcnosť toho, čo tu stále voláme koalíciou.
Keďže samotní koaličníci hovoria o priorite číslo 2 celého volebného obdobia, parlamentný výsledok je porážkou vlády a zvlášť Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Tým, že SDK(Ú) v poslednom hlasovaní priskočilo k víťazom, síce zachránilo zdanie kontinuity reformy, zároveň sa však toto zoskupenie politicky dokonale vyblamovalo. Keby držali líniu do konca, hlasy HZDS s SDĽ, SNS a časťou SOP by k "osmičke" aj tak bohate vystačili a "mimoparlamentná strana" by si zachovala akú-takú tvár. Teraz má absolútny recht Mikloško, keď hovorí, že je absurdné tri roky si za určitou podobou reformy stáť a potom to jedným hlasovaním hodiť za hlavu a tváriť sa, že lepších 8 v hrsti ako 12 na streche... Dzurinda neodolal pokušeniu primotať sa v koncovke na "stupeň víťazov" a producírovať sa naďalej ako reformný premiér. Briskným kontrapunktom je rezignácia "jeho" Mikloša na garantstvo RVS a odchod Nižňanského.
Dzurinda sa predstavil ako vetchý premiér a SDKÚ ako oportunistická strana. Podrazili Mikloša s Nižňanským, ktorí im darovali silný politický bonus vtedy, keď DS zdúchla z klubu SDK a oni zdúchli na revanš z DS. Ivan Mikloš sa presvedčil, že veľká strana je nanič, keď chýba rovná chrbtica. Premiér mal spojiť hlasovanie o VÚC s otázkou dôvery vláde; prognóza bola veľmi dobrá, veď SDĽ už trvanlivo pod prahom zvoliteľnosti je presne ten koaličný subjekt, ktorý sa musel báť následkov najviac (SOP už môže byť všetko jedno). Ďalšou možnosťou bolo stiahnuť vládny návrh zo záverečného hlasovania. Toto by bol isteže hazard smerom k EÚ, ktorá verdikt netrpezlivo urgovala, zároveň však aj otvorené dvierka k reparátu ešte na jeseň.
Dzurinda zlyhal aj ako negociátor. Je jednoducho zľahčovaním a blufom, že sa z SDĽ, dosahujúcej šesťpercentné maximá, nedala vytĺcť lepšia dohoda. (Ľavica napríklad tlačí do rozpočtu svoje priority, ktoré sa dajú vycifriť na guľatých 10 miliárd, pričom protihodnotou je iba to, že prestanú buzerovať s rekonštrukciou vlády.) Priestor na obchodovanie v koalícii tu proste je aj bol a politika je presne o tom. Premiér ale už po pokútnom pretlačení "dvanástky" cez vládu všetky rokovania o RVS prerušil a nechal reformu napospas osudu.
Je pritom lžou, že Zákonom o VÚC "sa podaril rozhodujúci krok, ktorý urobí proces decentralizácie verejnej správy nezvratným", ako oznamuje "víťazné" stanovisko SDKÚ. Neplatilo by to totiž tak celkom dokonca ani pri schválení "dvanástky". Pravdivosť tejto deklarácie otestujú až naväzujúce zákony o rozpočtových pravidlách, majetku VÚC, obcí a tzv. "kompetenčák". Až to sú totiž normy, ktoré rozdelia majetky, právomoci i peniaze medzi štát a regióny. A stačí čítať názory mimovládnych expertov, Únie miest či ZMOS-u o návrhoch týchto zákonov, aby bolo zrejmé, že veci smerujú skôr k mocenskej schizme medzi centrom a krajmi. Podstatný rozdiel medzi "8" a 12" je akurát v tom, že čím menej regiónov, tým vyššia pravdepodobnosť prítomnosti centra na okresnej úrovni.
Napokon, debaklom a výsmechom princípu samosprávnosti je schválenie pozmeňovacieho návrhu Jána Cupera (aj hlasmi SDKÚ!!), ktorý umožňuje vláde stopiť nariadenia regionálnych zastupiteľstiev, ak "nie sú v národnom záujme" (!!-čo to je??). Ide o paragraf s vysokou pravdepodobnosťou protiústavný, čo chaos do budúcnosti ešte stupňuje.
Politicky je víťazstvo "osmičkárov" práveže negatívnym signálom; korunným dôkazom je združený profil subjektov, ktoré sa na víťaznej verzii podpísali. Osmičkou sa však vôbec nebetónuje ani trvanlivosť koalície, ako poniektorí budú tvrdiť. Včerajšie gesto SMK o zvolaní mimoriadnej Republikovej rady síce môžeme brať na ľahšiu váhu, keďže augustový termín je zjavne o tom, aby ustúpili emócie. Faktom ale zároveň zostáva, že tento víkend by "umiernení" v SMK vysoko prehrali. Koalícia, ktorá v skutočnom význame slova už dlhšie nejestvuje, bude cez leto pochovaná aj formálne; ohlásená neúčasť SMK na činnosti koaličných orgánov je de facto predbežnou výpoveďou. Zaujímavé bude sledovať činnosť vládnych činiteľov SMK. Signálom zatiaľ neurčitej sily sú aj Mikloškove slová o prehlbujúcej sa vzdialenosti medzi SDKÚ a KDH; neprekvapilo by už veľmi, keby kdesi ku koncu roka vyskočilo z koalície aj KDH.
Parlamentná streda, podľa Bugára "najčiernejší deň", vnáša teda ozrutný zmätok do samotnej reformy, ktorá síce neumiera, ale dispečingu sa zmocňujú antireformné sily. A aj do politiky, keďže jedna z otázok stojí po strede nasledovne: Kto vlastne dnes na Slovensku vládne?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
