príležitosti pod názvom "...a já Katarína Kolníková" zložil akúsi mozaiku z jej života, popretkávanú citátmi z najkrajších postáv a fotografiami.
Medzi narodeninovými gratulantmi okrem detí, vnúčeniec, pravnúčeniec a kolegov z divadla nechýbal dokonca ani prezident Rudolf Schuster s rodinou. Pani Katarína si rada spomína na stretnutie, keď bol ešte veľvyslancom v Kanade. "Odrazu hovorím: Veď sme ako doma, vidím tri vrchy, kríž, zástavu. Ježíííš, to sme my! A vedla ten velký javorový list. A stáli tam na boku takí naozajstní livrejovaní, na recepcii. Potom nás pozval aj do bytu, jeho pani nám urobila velice dobrý guláš. Ja ho síce nelúbim, ale vtedy som ho zjedla. A nie zato, že bol zadarmo. Chutil mi. Potom sme sa tam zabávali, spievali, až sme tam doniesli kúštiček z toho nášho domu," farbisto opísala svoj kanadský zážitok.
Páčilo sa jej, že na ňu prezident nezabudol ani teraz. Zaujímalo ho vraj, či ju ešte stále trápi koleno a kĺb. Pred devätnástimi rokmi ju totiž zrazilo auto a odvtedy má problémy. O pár dní jej nečakane poslal svojho známeho-doktora. Najprv jej vraj nebolo všetko jedno. Myslela, si: "Kdožvie, jaký je to dochtor. Predsa len, darmo, utekali do Rakúska. A on mi dal presne tú drahú injekciu, aké som mala v kúpeloch, teraz mi ich už nedávajú. Lebo načo starým ľuďom, ktorí idú umrieť, predpisovať drahé injekcie." Kúra od pána prezidenta pomohla, koleno ju nebolí.
Už devätnásť rokov žije s dcérou Evou v Bratislave. Do Radošinej zájde iba občas k synovi na návštevu. S divadlom precestovala kus sveta: Ameriku, Kanadu, Nemecko, Taliansko, Juhosláviu, ale najšťastnejšia je doma. Na jedno sa však pri cestách nikdy nezvykla, na cesty lietadlom. "Títo moji už dávno lítali, ale čo by som ja lítala, čo som sprostá?" Za veľkú mláku sa však inak dostať nedalo. Stanislav Štepka ju teda prehováral: "Keď chcete ísť do Kanady, musíte najprv letieť na skúšku tu doma, na zájazd do Košíc." Statočne sa bránila, že vraj ona si vo vlaku môže pospevovať a môže sa ísť vycikať, kedy chce. Ani nevedela, ako sa ocitla v lietadle. Manažér Paľko Schwartz ju dokonca vzal do kabíny pilota. "Ale jako vy víte, kam máte jít? Ježiši Kriste, toto nepochopím nikdy," čudovala sa nad tými všetkými prístrojmi. Napokon jej navigátor podal papierik a ona svojím školáckym písmom napísala: "Pane Bože, ja letím. A celkom fajn mi tu je." Pri ceste do Kanady potom našla tým istým písmom, hádam aj s hrúbkami, tieto slová vytlačené na letenke.
Odvtedy, ako žije v hlavnom meste, sa veľmi nezmenila. Ani dnes si nepotrpí na drahé jedlá. Podľa nej žiadna šnicla nenahradí halušky s tvarohom, alebo varené zemiačky so smotanou. "A vždy musím mať rezance, dokonca aj vo fazuľovej polievke. Včil, keď moja Eva dala do kuchyne koberec, hovorím jej: 'Ten stol je takto vysoký. Daj ho troška nižšie, aby som mohla lepšie gúlat.' Lebo ja nerobím cesto z pol kila múky, keď už, tak robím aspoň z kila. Lebo vždy niečo dávam aj deťom. Vysmážané sme doma nemali už strašne dávno. Najradšej mám obyčajné špagety s maslom. Alebo s postrúhaným syrom."
V televízii si rada pozrie správy a voľačo pekné. "Ale nemám rada tie americké filmy, stále si hovorím, panebože, čo sú to, veď tí tam už nemajú ani jedno dobré auto. Furt ich všecky polámu-rozbijú. Nemožu mať potom dobré autá. A ty pištole, furt a všade. Nemám dobrý pocit. Keď vidím niečo takéhoto, už aj si idem ľahnúť. Eva mi hovorí: 'Mami, ešte nechoď spať, veď je len polovička.' Potom mi to dopovíš, hovorím jej, ja to nechcem pozerat. Ja si musím pri televizore oddýchnuť. Najradšej mám ten nemecký seriál o tom dobrom dochtorovi a aj toho psíčka Rexíka. Zato pozerám rada aj 'Milionára', ale nášho nemožem ani vidieť. Nemožem sa pozerat na toho Nikodéma, jak tam vypráva, že má 365 mašlí a tolko má aj frajerok. Len aby si sa reku neoklamal. Len sa oženil a už je takýto bledunký, chudunký. Nemám takých rada. Budú vyprávat, kolko majú frajeriek. Ako keby mali hárem. Nigdo nemože mat, len to, čo vládze. A čo mu srdco dokáže," mudruje Katarína Kolníková.
Ako 24-ročnú ju nechal muž so štyrmi deťmi na krku. Nikdy sa už potom nevydala, hoci tvrdí, že veľmi chcela. Len sa taký nikto nenašiel. A čo jej dnes najviac chýba? "Vyhrávanie muziky v dedinskom rozhlase, alebo lavičky pred domami. Je osem hodín a už nevidíte človeka na ulici. Všetko je pozavírané."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
