Sečovciach. Deťom ich opatera prospieva. Vyzerajú inak, ako keď ich pred takmer dvoma mesiacmi prijali. Boli nielen na prvý pohľad zanedbané, ale podľa všetkého prežili i nejakú traumu - javili sa zakríknuté a bojazlivé, svoje ilustrovali i modriny na telíčku štvorročného Arpáda. O podmienkach, v ktorých s rodičmi žili, svedčili aj stopy po vpichoch nejakých parazitov...

Miléniové dieťa prišlo na svet v prvých sekundách tohto roku v košickej fakultnej nemocnici. Nemalo však pred sebou ružovú perspektívu. Veroniku doma nečakala vkusne zariadená detská izbička, naopak, jej rodičia s dvoma súrodencami sa tlačili s druhovou matkou a jej bratom v malom byte. Navyše nad ním visela pre vysoké nedoplatky na nájomnom hrozba deložácie. No miléniová mamička mala šťastie. Mestský magistrát jej pridelil sociálny byt a nešťastný príbeh oslovil i istú Košičanku, ktorá rodine venovala zariadenie po svojej nebohej mame. Šancu na lepší život však Magdaléna V. a jej druh premrhali. Byt 'predali' a peniaze spláchli dolu hrdlom. Skončili tam, kde boli predtým - u druhovej matky. A deti v detskom domove.

Ako sme už v Korzári informovali, o umiestnení trojice detí v domove požiadala ešte začiatkom minulého mesiaca ich matka sociálny odbor príslušného okresného úradu. Viac sa ale neozvala. No o niekoľko dní doniesol deti prekvapeným pracovníčkam cudzí muž. Niekoľkomesačná Veronika, dvojročná Darinka i štvorročný Árpi boli v dosť úbohom stave. Boli špinaví, pomočení, u všetkých lekári zistili kožné ochorenie impetigo a sekundárne infikovaný svrab. Za takýchto okolností ich nemohli umiestniť v kolektíve. Po niekoľkých dňoch strávených v nemocnici prijali súrodencov v Detskom domove v Sečovciach.

"Deti k nám prišli po preliečení z nemocnice. Spočiatku s nami vôbec nekomunikovali, mysleli sme, že vôbec nerozprávajú. No zakrátko sme zistili, že chlapec rozumie maďarsky. Prišli sme na to náhodou, keď jedna zo sestier začala hovoriť maďarsky. Arpi na to zareagoval, takže s ním pravdepodobne doma hovorili takto. No jeho komunikácia je zatiaľ dosť obmedzená. Dvojročná Darinka je na tom ešte horšie. S okolím nekomunikuje skoro vôbec," rozhovorila sa pri našej nedávnej návšteve riaditeľka domova Mária Gojdičová.

"Všetko chce svoj čas. Kým Darinka je stále bojazlivá, chlapec sa už zjavne aklimatizoval. Je však trochu agresívny, reaguje tak niekedy pri styku s inými deťmi. Pravdepodobne sa bojí detského kriku a útočí preto, že má pocit ohrozenia. Musel prežiť silnú traumu. Rany na duši bývajú častokrát veľmi hlboké a neraz prejdú celé mesiace, kým deti pochopia, že ich nikto neohrozuje a neubližuje. Snažíme sa Arpimu vysvetliť, že sa mu nič nestane, že ho nikto neohrozuje, že je to len hra. Napriek všetkému som presvedčená, že je deťom u nás dobre. Pretože keď ich uložíme spať, majú spokojný výraz. Keď deti zaspávajú s úsmevom na tvári, svedčí to o tom, že je im dobre," dodala.

Riaditeľka detského domova nám potvrdila to, čo povedali pracovníci Detskej nemocnice, keď boli u nich deti hospitalizované. Nemali žiadne hygienické návyky, Darinka nevedela používať ani nočník...

"Neraz sa k nám dostávajú deti zo zlého sociálneho prostredia a sú po rôznych stránkach zanedbané. Berieme to tak, že je to na nás a postupne ich vypipleme a naučíme všetko, čo majú deti v ich veku vedieť. Musím však povedať, že sme sa stretli aj s horšími prípadmi, chlapec si napríklad vie po sebe odložiť veci," hovorí M. Gojdičová.

Aj keď sú staršie deti a Veronika kvôli veku na inom oddelení, stretávajú sa často. Pracovníci detského domova sa snažia umožniť súrodencom čo najčastejší kontakt. A v tomto prípade je obzvlášť viditeľné súrodenecké puto. Deti sa majú navzájom veľmi radi, Arpi i Darinka sa k sebe celkom nenútene túlia a malú Veroniku s láskou pohládzajú. Rodičia za nimi zatiaľ neprišli, ba ani telefonicky sa neozvali. Čo bude s nimi ďalej, zatiaľ nevedno.

"Aký bude ich ďalší osud, v tejto chvíli ťažko povedať. Deti sme prijali do opatery na základe rozhodnutia okresného úradu. Aj keď sa rodičia doteraz neozvali, nezriekli sa ich. Pokiaľ však o ne nebudú javiť dlhšiu dobu záujem, môže dôjsť, tak ako u iných detí, k nariadeniu ústavnej výchovy. O tom je však ešte skoro hovoriť. Našou prvoradou úlohou je dať deti po psychickej stránke úplne do poriadku. Musia sa pozbierať a zotaviť, momentálne by im privykanie na novú rodinu vôbec nemuselo prospieť," vysvetľuje riaditeľka.

Ako sa dozvedáme, detský domov v Sečovciach bol v minulosti dve desiatky rokov dojčenským ústavom. Pred štyrmi rokmi sa pretransformoval na detský domov a odvtedy slúži pre košický a prešovský región. Jeho kapacita je šesťdesiat detí (od nula do šesť rokov) a takmer vždy je plný. Ako vyzerá ich bežný deň?

"Nuž, je to podobné ako doma. Snažíme sa vytvoriť deťom maximálne rodinné prostredie. A keďže sa veľa usmievajú, asi sa nám to darí. A ich denný program? Predovšetkým sa veľa hrajú. Okrem toho dávame dôraz na ich individuálnu výchovu, základné návyky sú veľmi dôležité. Učia sa tiež kresliť, spievať, počítať, chodia do škôlky. Všetko, čo učia mamy svoje deti, ich u nás učia sestričky. Okrem toho s nimi chodíme na prechádzky, príležitostne ich vezmeme na výlet či do ZOO. Ak sa nám podarí zohnať sponzora, ideme s nimi na rekreačný pobyt. Boli sme napríklad v Drienici či na Dubovici a deťom sa tam veľmi páčilo. Ak by sme mali k dispozícii viac peňazí, rozhodne by sme ich vrazili do rôznych výletov a pobytov v prírode. Našťastie, dobrí ľudia sa vždy nájdu, takže občas sa nám podarí získať nejaké sponzorské prostriedky. No aj keď nedostatok financií dnes pociťuje každý, nesťažujeme sa. Jednoducho si pomáhame, ako sa dá," poznamenáva M. Gojdičová.

Napriek tomu, že sa deťom v detskom domove jeho pracovníci snažia nahradiť ich skutočný domov, cieľom nie je, aby tam dieťa ostalo natrvalo.

"Naopak, snažíme sa, aby tu strávili len najnevynhnutnejší čas. Prvoradou snahou je, aby sa dieťa podarilo čím skôr umiestniť do rodiny. Ideálne je, ak sa môže vrátiť do tej vlastnej. No nie vždy je to možné, alebo prospešné. Vtedy hľadáme vhodnú formu náhradnej rodinnej starostlivosti," dozvedáme sa.

Do detského domova sa dostávajú hlavne deti pochádzajúce zo zlého sociálneho prostredia. Pritom sa ich buď vlastný rodičia zriekli, alebo dali návrh na odobratie dieťaťa sociálni pracovníci, pričom o umiestnení v ústave rozhodol okresný úrad. Šance, že sa ich ujme náhradná rodina, sú však zväčša mizivé.

"Záujem o tieto deti síce je, ale nepokrýva počet detí umiestnených v domovoch. Navyše sa stane, že ľudia prejavia záujem o dieťa a potom si to rozmyslia. Riešením by mohlo byť aj ponúknutie detí na adopciu do zahraničia, avšak obnáša to nemálo problémov. Je fantastické umiestniť deti v ideálnej rodine, nech pochádza odkiaľkoľvek. Nezáleží na tom, kde budú vyrastať, ale to, ako je o ne postarané a či dostávajú veľa lásky, aby z nich vyrástli osobnosti, ktoré sa v živote presadia," zdôrazňuje riaditeľka.

Zatiaľ je väčšina detí v detskom domove doslova odložená. Žiaľ, záujem ich biologických rodičov o ne je mizivý, a tak deti zväčša po čase nadobúdajú právnu voľnosť. Rodičia na nich ani finančne neprispievajú. Keďže sú to zväčša ľudia žijúci zo sociálnych príspevkov, niet im ani na čo siahnuť. Stávajú sa však i prípady, že majú rodičia záujem o deti iba z finančných dôvodov. A pre nich to zvyčajne znamená katastrofu.

"Nejedno dieťa si prežilo svoje. Mali sme tu napríklad takmer od narodenia dievčatko, ktoré si po roku vzala matka k sebe. Do troch mesiacov bolo späť. No vrátilo sa v zúboženom stave. Muselo byť ťažko týrané, doteraz sa z toho nespamätalo. Okrem bitky musela mama svoju mentálne postihnutú dcéru i šklbať za vlasy, pretože jej doteraz vypadávajú, keď sa ocitne čo i len v trochu stresujúcej situácii. A vôbec sa nechce dať učesať. Takýto prípad dokáže chytiť človeka za srdce. Žiaľ, stretávame sa s nimi často," hovorí vrchná sestra Anna Kolesárová, ktorá s deťmi pracuje už tridsať rokov - z toho dvadsať práve v Sečovciach.

Aj preto vyžadujú obyvatelia detského domova obzvlášť citlivý prístup a celého človeka. Čo to obnáša byť mamou toľkým deťom?

Podľa M. Gojdičovej je to psychicky náročná práca, ktorá vyžaduje nielen isté kvalifikačné predpoklady, ale aj vlastné sebaobetovanie. Typ človeka, ktorý neberie prácu len ako prácu, ale ako poslanie. Chod zariadenia v Sečovciach zabezpečuje celkovo 48 pracovníkov - zdravotné sestry, sociálna pracovníčka, administratíva a pomocný personál (upratovačky, práčky, kuchárky, údržbár). Sestričky sú pre deti druhými mamami.

"Človek musí mať k týmto deťom vzťah. Viaceré sú mentálne postihnuté a potrebné je rozdávať veľa pozitívnej energie. S deťmi sa veľa hráme a láskame ich, už nám dokonca ľudia viackrát povedali, že sú rozmaznané... To je veľký kompliment. Ale deti nás naozaj berú ako mamy, pýtajú sa, kde sme boli, čo sme robili, vedia všetko o našich rodinách. Sú jednoducho súčasťou nášho života," dodáva Anna Kolesárová.

Vráťme sa však späť k Veronike a jej súrodencom. Aký bude ich ďalší osud, zatiaľ ťažko povedať. Aj keď už jedna rodina prejavila záujem postarať sa o všetky tri deti, matka sa ich zatiaľ nevzdáva.

Spočiatku sa síce zdalo, že rodičia nejavia o potomstvo záujem, no v posledných týždňoch ich matka s druhom v domove navštívila už viackrát. Prehlásila, že nesúhlasí s akoukoľvek formou náhradnej rodinnej starostlivosti a urobí všetko preto, aby si ich mohla vziať domov. Arpád, Darinka a malá Veronika sa podľa Márie Gojdičovej návšteve zjavne potešili a k rodičom chceli ísť. Ako sme už však informovali, Magdaléna V. má od na krku obvinenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, pretože starostlivosť o deti bola podľa lekárov i sociálnych pracovníkov nedostatočná...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.