Skamarátili sme sa. Ale ja som poctivý kriminálnik! Len občas čosi šlohnem, a to je všetko. S týmto, s takou hrôzou, nechcem mať nič spoločné! To sa bridí aj takému muklovi, ako som ja! Najprv som mu neveril. Ešte stále ma držalo po nočnej opici, keď mi ukazoval ten kalendár. Mal tam napísané mená všetkých detí, jeho ženy, pri nich krížiky a dátum. K tomu bolo pripísané: 'Zomreli, aby nemuseli trpieť'. Smial som sa. Neveril som mu. On povedal: 'Tak ty mi neveríš? Poď, niečo ti ukážem!'. Doviedol ma do izby, k dvojdielnej drevenej skrini. Otvoril ju. Panebože, na to nikdy nezabudnem! V skrini, na policiach, boli akési balíky. V spodnej časti som zazrel skrčené nohy v teplákoch. Horný balík pohladil a hovoril: 'Môj maličký, teraz ti je už dobre...'. Úplne som vytriezvel. Ruky sa mi roztriasli. Musel som utekať do kuchyne a urobiť si kávu. Do konca života to budem mať pred očami!"
To, čo videl pán Dušan v skrini, bola celá najbližšia rodina pána Jaroslava. Pobil ju on sám, vlastnými rukami. Bola to skriňa smrťou nie zaplnená, ale preplnená.
Stalo sa to v neveľkej dedine v Turci, v roku 1994. Jaroslav vtedy nemal ani tridsať a žil tam v rodinnom dome so svojou o päť rokov staršou manželkou a deťmi. Tí, čo ich poznali, zvykli tvrdiť, že je to ideálne manželstvo. Ona jeho meno vyslovovala len v zdrobnelinkách. Pokladala ho za poloboha. Bol pre ňu najmúdrejším, najlepším, najšikovneším mužom na svete. Vzorom a príkladom pre všetkých. Zaslepeno ho milovala. Nikdy sa nehádali. On nefajčil, ak pil, tak len striedmo, dokázal oprať, vyhladiť bielizeň, navariť. Lenže, obaja boli v obrovskom svrabe. Hrozilo im trestné stíhanie, súd a potom...
Začalo sa to tým, že keď Jaroslava naposledy pustili spoza mreží, nevedel si nájsť zamestnanie. Zamestnanie nemala ani jeho manželka. Ešte kým bol v base, snažila sa vypomáhať si predajom žrebov a v predaji jej potom pomáhal aj on. Lenže, oni neodvádzali celú tržbu. Vždy si niečo nechali pre seba. Najprv to boli tisíce, potom desaťtisíce. Kým sa dlh nevyšplhal na asi 150 tisíc. Organizácie, ktoré im žreby poskytovali, sa začali zaujímať o osud ostatných peňazí z tržieb, poslali na nich svojich právnikov. Nuž a Jaroslava pustili z basy na podmienku. Ak by trestné stíhanie proti nemu začali, automaticky by si musel odpykať zvyšok trestu a ešte by mu k tomu aj čosi prihodili. S manželkou si nocou i dňom lámali hlavy nad tým, ako vybŕdnuť z prekérnej situácie. Jaroslav sa pustil i do štúdia Biblie, ale príliš to nepomáhalo. O tom, čo sa stalo v noci 4. a nadránom 5. februára 1994, vypovedal približne takto:
"Pred spaním sme si ešte s manželkou čítali v Biblii. Najmä časti o zjavení sa svätých a hľadali sme tam nejakú záchranu, ako sa z toho všetkého vymotať. Manželka plakala, lebo nechcela, aby som kvôli tým peniazom išiel do basy a ja som zase nechcel, aby za mreže išla ona. Ráno, po zobudení, som išiel do kúpeľne a napustil som si do vane vodu. Okúpal som sa, ale vodu som už nevypúšťal. Vrátil som sa k manželke. Sadol som si jej zľahka na brucho a opýtal som sa, či by teraz nechcela radšej zomrieť. Spýtala sa len, či sa postarám o deti. To som jej sľúbil. Sediac na nej, chytil som ju rukami sa hrdlo a dusil som ju. Najprv len rukami, potom aj plienkou. Vôbec sa nebránila. Potom sa prestala hýbať. Na hlavu som jej natiahol tašku a zakryl ju paplónom. Deti ešte spali, no po chvíľke prišla dcérka Marienka a spytovala sa, kde je mama. Povedal som, že spí, dal som jej pusu a opýtal sa, či chce ísť do raja. Odpovedala: 'Áno, chcem!' Odviedol som ju do kúpeľne a ponoril do vody. Keď sa zobudila Veronika, aj ona sa spytovala na mamu. Trošku sme sa rozprávali o Biblii, lebo na svoje štyri roky bola veľmi múdra a vedela mi aj odpovedať. I jej som sa opýtal, či chce ísť do raja. Tiež povedala, že 'Áno', len sa ešte pýtala či tam budú zvieratká. Šiel som s ňou do kúpeľne a..."
Postupne, vo vani, ako odvrhnuté mačence, utopil všetky svoje tri deti. Veronika mala 3 roky 10 mesiacov aj 18 dní, Mária 2 roky 11 mesiacov a 4 dni, Vojtech 10 mesiacov a 6 dní. Mŕtve telá uložil do skrine. Manželku na spodnú policu, deti zabalil do obliečok a prestieradiel a hrôzostrašné balíky poukladal do políc.
Vodu z vane vypustil.
Potom si vraj uvedomil, čo vykonal. Do kalendára v kuchyni napísal, že si zavraždil rodinu, k tomu dátumy a krížiky. A dopísal ešte : "Oni budú v raji, ja v pekle, pôjdem čoskoro za nimi!".
So samovraždou to ale asi až tak vážne nemyslel. Išiel totiž najprv vyhľadať kamaráta z basy, aby sa s ním opil, lebo "Chcel som otupiť svoju bolesť!". Po celonočnej pitke a túlačke si kamaráta doviedol domov a ukázal mu, čo urobil.
Uletený náboženský fanatik? Šialenec?
Podľa znalcov nie! Jeho kamarát, pán Dušan okrem iného vypovedal:
"Rozprával mi, že keď si topil deti, čudoval sa, že to najmladšie, kým zomrelo, vydržalo pod vodou najdlhšie. Zarazilo ma, že to hovoril úplne bez ľútosti. Chladne. Ako keď niečo čítate v novinách. Hovoríte o niečom, čo sa vás netýka, čo je vám cudzie!"
Súdni lekári pri ohliadke smutných pozostatkov prišli na ďalší otrasný fakt. Mladšie dievčatko bolo nezvyčajne surovo, brachiálne, znásilnené. Tak surovo, že bolo roztrhané na viac ako tri centimetre, s prienikom do brušnej dutiny. Pohlavný styk bol určite dokonaný. Zranenia vznikli zaživa a boli také vážne, že od bolesti muselo upadnúť do bezvedomia a ak by mu do niekoľkých hodín neposkytli lekársku pomoc, aj tak podľahne.
Pohlavne bolo zneužité aj staršie dievčatko. Aj ono bolo potrhané, no zranenia neboli smrteľné. Vyžiadali by si asi dva týždne liečenia.
Prečo svoje dcéry pred tým, ako ich zavraždil, ešte takto týral?
Na to neodpovedal. Tvrdil len, že im to urobil po smrti a styk s mladšiu dcérou nepripustil. To ale lekári vyvrátili.
Ak by sa tento prípad odohral pred rokom 1989, Jaroslav G. by s veľkou pravdepodobnosťou katovi a slučke neušiel. Za štvornásobnú vraždu, z toho troch osôb mladších ako pätnásť rokov, znásilnenie osoby mladšej ako pätnásť rokov, pohlavné zneužívanie, súlož medzi príbuznými a vydieranie, si odpykáva doživotný trest straty slobody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
