sa rozhodol oživiť Jánošíka a Radošinské naivné divadlo sa so svojou 36. premiérou prišlo pochváliť aj na východ republiky. Nemohli sme vynechať príležitosť na zaujímavý rozhovor.
Radošinské naivné divadlo sa po tridsiatich rokoch opäť vracia k téme Jánošíka. Prečo?
Dlhé roky som bojoval proti tomu, aby som Jánošíka znovu uviedol, no diváci ho neustále chceli. Medzi tým som sa spolu s Radošinským naivným divadlom stal maturitnou otázkou a teraz, keď od jeho prvého uvedenia prešlo tridsať rokov sme sa rozhodli, že to predsa len skúsime. To by však bolo málo na obnovenie Jánošíka. Zbojníkov je tu však stále viac a heslo bohatým brať a chudobným dávať sa stalo veľmi nebezpečným. Nájde sa dosť aktuálnych spojení medzi Jánošíkom a súčasnosťou.
Nezaslúžili by si dnes niektorí ľudia tiež odvisnúť za rebro?
Ak nie za rebro, tak aspoň dvadsaťpäť palíc na zadok.
V Jánošíkovi ste pred tridsiatimi rokmi stvárnili postavu najlegendárnejšieho slovenského zbojníka. Teraz ste v úlohe jeho otca. Ako sa vám v novej postave páči.
Koncepcia mladého režiséra Jakuba Nôta je veľmi voľná, slobodná a vlastne ani nezáleží na tom, kto koho v tomto predstavení hrá. Podstatné je, aby táto hra mala spoločného ducha.
Menia sa herci, takisto aj diváci, ktorí chodia na vaše predstavenia. Máte pocit že sú dnes iný ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi?
Doba je iná a ľudia sú bohatší o jednu skúsenosť. To čo ich predtým na Jánošíkovi lákalo, to spoločensko-politické pozadie, je už preč. Dnes zasa hľadajú ozveny tejto doby.
Naivné divadlo to má, ako hovoríte v prvotnopospolnej kapitalistickej spoločnosti, čoraz ťažšie. Zlepší sa to, alebo naopak?
Ja som notorický, no nie bezhlavý optimista. Zajtra môže byť o chlp lepšie, a ak pre to urobím ja, alebo my čosi, tak to nemusí byť len naivné želanie, ale aj skutočnosť. S divadlom usilujem o to, aby som smiechom liečil choré miesta v nás. Mám pocit, že po viac ako 6 tisíc reprízach sa nám to aspoň trochu darí, a že divadlo tu ešte môže chvíľu byť. Ak zistím, že o moju liečbu nebude záujem, alebo že bude šarlatánska, pôjdem robiť niečo iné. Môžem učiť, robiť novinára, na to všetko mám papiere. Na divadlo papier nemám, ten mi vystavili diváci.
Vo svojom divadle máte veľmi pekné ženy, herečky. Vyberali ste ich vy, alebo to bola náhoda? Inšpirujú vás?
Myslím, že pre divadlo je troška šťastie, keď sú v ňom pekní a zaujímaví ľudia. Ani sme sa veľmi nehľadali, no našli sme sa. Cítili sme stretnutie blízkeho druhu.
Pred tým, než ste sa dali na divadlo ste chceli byť opravárom poľnohospodárskych strojov.
Je to pravda, no je to takisto aj obrovské šťastie pre všetkých, ktorí majú poľnohospodárske stroje. Na druhej strane mám pocit, že si to život vybral a stal som sa tým, čím som sa stať mal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.