dokonca architektúru. Širšia verejnosť si ju všimla keď vstúpila do sveta módy. K lepšiemu uplatneniu fototlačí na látkach, začala totiž navrhovať modely, ba aj módne doplnky. Hoci mala celkom slušný komerčný úspech, Milota Havránková posúvala svoju tvorbu ďalej. Móda je už minulosťou. Nadchýnajú ju neustále nové a nové médiá. Dokazuje to výstava s názvom "Nutná hra", ktorú nájdete v týchto dňoch v galérii Nova vo Verejnej knižnici Jána Bocatia na Hlavnej ulici. Stretli sme sa krátko po vernisáži. Prišla so skupinou študentov VŠVU, ktorí zas vystavujú v Múzeu Vojtecha Löfflera. S excentrickým dvojfarebným účesom, pôsobila ako ich rovesníčka.
Prednášate na pražskej Famu a bratislavskej VŠMU, je vami ovplyvnená nová fotografická vlna, Župník, Švolík, Stano. Čerpáte občas podnety aj od svojich študentov?
- Je to vzájomné. A mňa to baví, lebo som vždy bola zvedavý typ. Svojim spôsobom sa takto vždy môžem na staré pozrieť novými očami. Na druhej strane je tu určitá skúsenosť, ktorú im môžem odovzdať.
Snažím sa vždy vytvoriť hravú atmosféru. Oni síce majú nápady, ale chýbajú im skúsenosti, ktoré mám ja. Práve preto je fajn, že sa to takto vyrovnáva. Keby mi to nedávali nič tak by som na tej škole nevydržala. Teraz sa vlastne vyvíjam prostredníctvom študentov.
Čím vás zaujala móda?
-Tým, že sa v nej nedalo egocentrizovať, teda vyzdvihovať do popredia seba. Dizajn neznáša sebectvo. Výtvarné kruhy módu dosť podceňujú. Ja som v tom však videla cestu. Bola som v tvorivej kríze a vtedy človek väčšinou chce zabŕdnuť do niečoho iného. Všetci vykrikovali: Havránková sa zbláznila! Začala robiť módu, alebo čo. Bojovala som s okolím, ale toto mi nakoniec strašne a otvorilo obzor. Tomu vlastne vďačím, že som nepadla do nejakej jamy levovej, ako veľa kolegov - výtvarníkov.
Jednako ste tieto printy na textile dávno opustila.
-Vyskúšala som si to, malo to úspech, teraz ma však láka niečo iné.
A síce ?
-Projekt s mojimi študentami, ktorého časť môžete vidieť v Múzeu Vojtecha Löfflera. Dostali sme od sponzora možnosť používať špičkovú technológiu. Najmodernejšie plotre. Pre nás to bol doslova náboj. Lebo sme cez počítače vytvárali úplne nové veci. Niektorí študenti si tam prepracovali veci, ktoré trebárs vznikli skôr. Bolo to nesmierne impulzívne.
Podarilo sa vám ovplyvniť aj vlastné deti ?
-Obidve idú v mojich stopách. Nedá sa s tým nič robiť. A nazdávam sa, že sú veľmi šikovní. Syn je piaty rok v Londýne. Igor je architekt a za päť rokov sa prepracoval na najšikovnejšieho v tíme. Robí performance, prierezy výtvarného umenia do architektúry. Okrem toho pracuje pre známeho architekta Ricciho. Dcéra Milota s tým bojovala. Nechcela byť výtvarníčkou. Ale ja som si hneď na začiatku povedala, že na nič iné nemá. Lebo bola hrozne tvorivá. Vyskúšala si všeličo, chcela byť právničkou, letuškou. V ničom som jej nebránila. Napokon sa prirodzeným oblúkom vrátila k výtvarnu. Robí grafický dizajn, ale vnáša do toho nové prvky. Hovorí si teraz Bibira.
Zrejme z toho máte radosť.
- To neviem. Ale ja som vždy žila naplno. A vždy som mala pocit, že svoje deti zanedbávam. Oni o mňa vždy hrozne stáli. Najmä keď boli staršie. Najmä teraz si máme čo povedať.
Prečo je málo žien v umeleckej fotografii ?
- Mám pocit, že teraz mám plné ročníky dievčat. Časy sa zmenili, predtým zrejme fotku chápali technicky. Pre ženu je táto práca náročná už len preto, že je tvor, ktorý musí všetko robiť sám. Od réžie, cez prevedenie, organizačne, všetko. Stále sa musí adaptovať a stále musí okrem toho robiť niečo iné. Okrem toho zvládať rodinu. Je to ťažké. Ale mám pocit, že teraz pribúda výrazných žien. Vidím na tejto generácii, že silné vo fotografickom médiu sú práve ženy.
Prezývajú vás "Ufo". Viete prečo?
- Zrejme preto, že rozmýšľam úplne inak ako všetci. A v podstate sa mi vždy všetko vydarí. Ako keby som patrila do nejakého iného sveta. Som tu a odrazu si tu vyvádzam a ono to funguje. Tak preto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
