ťažké momenty, keď bez peňazí blúdil Prahou. No dnes je opäť na výslní. Spieva nahráva, koncertuje. Jeho comeback je vo veľkom štýle. Obletujú ho médiá i fanynky. Náš rozhovor sme zrealizovali pred predstavením muzikálu Johanka z Arcu v divadle Ta Fantastika, kde Petr hrá jednu z hlavných postáv - Raimonda.

Ako vnímate tento muzikál, účinkovanie v ňom a partu okolo?

- Pre mňa oblasť muzikálu bolo niečo dosť nové. Na začiatku som si myslel, že to má veľa spoločného s hudbou. No pri skúšaní Rusalky som zistil, že to nie je vôbec jednoduché. I keď Oceán na pódiu pôsobil teatrálne, hranie je trochu o niečom inom. To, čo som zažil s Jozefom Bednárikom, bolo úplne skvelé. Po pol roku skúšania Rusalky ma to posunulo niekam inam. Nie je jednoduché vnútorné emócie pretaviť do hrania. No podarilo sa to. Dovtedy šiel život dokola. Preto som prijal aj ponuku do Johanky veľmi rád. Po skúsenosti z Rusalkou, kde ten projekt skončil "nevalne", som trochu zabrzdil v osobných vzťahoch. Mal som pocit, že som sa dosť rozdal. No tak fungovali všetci, čo sem prišli. Či to je Vilém Čok alebo Kamil Střihavka. Snažili sme sa v prvom rade dobre robiť prácu, a postupne si hľadali cesty k sebe. Každý sa tu navzájom ctí. To ma teší. Pretože stále je to o spievaní, o hudbe. A hranie je čerešničkou na torte.

Vráťme sa k vašim hudbným začiatkom. Pokiaľ viem tak prvou formáciu v ktorej ste pôsbili bola punková skupina Dural.

- Začalo to omnoho skôr, ako sme založili Dural. Hrával som v bezmenných kapelách, kde šlo o undergroundovú muziku. Všetci sme počúvali Franka Zappu, Art Dears a na to sme nadväzovali. A keď sme mali sedemnásť, povedali sme si, že nás to už nebaví. Vlna punku 70. tych rokov, hlavne prvý album Sex pistols, na mne zanechali stopy. Dohodli sme sa v trojke s Dušanom Vozárym a Láďou Bartoňom, že založíme punkovú skupinu. V roku 1983 som napísal svoju prvotinu Boty, ktorú som na album Jizvy lásky dal ako skrytý track. Museli sme nacvičiť zhruba dvadsať súdobých trápnych, oficiálne povolených skladieb a ísť na prehrávky. Okrem toho sme samozrejme mali nacvičených cca 50 skladieb od Sex pistols a podobné veci. No po krátkom čase nás zrušila vtedajšia ŠTB. Vypočúvali nás a zaškatuľkovali medzi anarchistov. I keď poručíci od tajných asi ani nevedeli, čo to znamená. Potom sme založili undergroundovú partu.

Tu niekde sa zrodil Oceán...

- Založili sme ho okolo júna - júla 1985. V máji som sa vrátil do Českých Budějovíc z Prahy, kde som po maturite rok pobýval. Raz sme sa stretli s Petrom Kučerom v meste. Vravel som mu, že chcem založiť kapelu. Dohodli sme sa ešte z Honzom Vozárym a v trojke začali skúšať. Honza si kúpil automatického bubeníka a rukami dohrával bicie. Kučera si zohnal synťák. Začali sme tvoriť niečo, čo malo nadväzovať na odkaz osemdesiatych rokov, na Kraftwerk, U2, Simple Minds, Tears for Fears, The Cure, Depeche Mode a iné kapely. Pribrali sme ešte gitaristu Zdeňka Pavelce a po niekoľkých koncertoch na ďalšie klávesy Dušana Vozáryho. No po istých pnutiach v kapele odišiel gitarista, a tak sme sa dali na syntezátorovú dráhu.

Vraj tam šlo o nedorozumenia medzi Pavelcom a Kučerom...

- Bolo to trochu inak. Po istých dohodách v kapele to vyzeralo tak, že ja so Zdeňkom Pavelcom a Petrom Kučerom založíme inú formáciu. Repertoár Oceánu bol však spolovice môj a spolovice Kučerov, vyvstal problém, čo so zvyškom. Myslím bratov Vozáryovcov a Petra Kučeru, ktorý bol na pomedzí. Takže v tom bol problém a preto sa Zdeněk Pavelec rozhodol odísť. On osobne nemal chuť ďalej zažívať ten chaos. Rozhodol sa radšej venovať rodine. A bola to jedna z možností, ako sme my ostatní mohli pokračovať v muzike. Opustil som basovku a dostal sa dopredu, ako frontman. Cez leto sme s Kučerom všetky skladby prearanžovali do počítača a začali cvičiť sťaby klasická syntezátorová kapela.

No v začiatkoch ste nezaznamenali väčšie úspechy.

- Neboli sme ochotní hrávať po zábavách. Absolvovali sme jedine českobudějovické Rockové ligy, kde sme stále zabodovali. To nás posúvalo do okresných a ďalších kôl Rockfestu, kde sme v rámci záujmovoumeleckej činnosti robili prehrávky. Dostalo nás to do celorepublikového kola a tým sa začala hudobná kariéra. No my sme už vtedy mali kompletný koncertný program. A veci, ktoré sa v ňom hrali, boli štýlovo vyhranené a precízne zaranžované. Potom išlo o to, podpísať kontrakt s gramofónovou firmou.

Svoje prvé i druhé LP ste nahrávali v slovenskom Opuse. Prečo nie v Čechách?

- V Supraphone sedel dramaturg, s ktorým stále niekto rokoval... Preto sme oslovili bratislavský Opus. Páčili sa nám veci, ktoré tam vznikali na pulte Solid state, práca pána Krajčoviča, celkové snímanie aj výsledok. Napríklad sound Banketu, Lučeniča. Opus s nami podpísal zmluvu. Vyšla Dávná zem, ktorej sa predalo okolo 100 000 kusov, Pyramida snů, tiež ku sto tisíc. A my sme boli spokojní.

Tesne pred samotným nahrávaním ste absolvovali mesačné turné ako predkapela Erasure po Anglicku. Ako k tomu došlo a čím vás táto skúsenosť obohatila?

- Vzniklo to klasicky rozprávkovo, ako sa to občas podarí. Náš vtedajší manažér Jirka Vatka, súčastný šéf MUD Czechoslovakia, sa dostal cez Pragokoncert k tomu, že sa staral o Erasure v Prahe. Previedol ich po meste a tak. Dohodli sme sa, že po koncerte zanesieme Vincentovi Clarkovi nahrávku Oceánu. To sa zrealizovalo. Po show sme si s Vincom potriasli pazúrou. Potom prišiel telefonát, vybavili sa formality a my sme s nimi odohrali zhruba 28 koncertov po Anglicku, Severnom Írsku a Írsku. Tá skúsenosť bola úplne úžasná. Splnil sa nám sen, ktorý sa nesplní každému. A to so zázemím aj pre predkapelu zažiť, čo to je veľká show. Hrali sme v halách s kapacitou od 5 000 do 20 000 ľudí. A takmer všade bolo vypredané. Pozorne som sledoval každý koncert Erasure. Učil som sa pracovať s takou masou ľudí a nájsť silu sa k nej postaviť čelom. Naučiť sa spievať vo veľkej hale, kde na začiatku máte pocit, že sa musíte vykričať. No ono to tak nie je. Z celej tej skúsenosti na poste frontmana som čerpal, keď sme sa vrátili a čerpám prakticky dodnes.

Po návrate sa spustil kolotoč. Ľudia si začali kupovať vaše platne, tiež napodobňovať image, účesy, oblečenie. Nastala tzv. oceánománia. Denne pribúdali stovky fanúšikov. Nezaskočil vás ten náhly vývoj?

- Išlo to krok za krokom od roku 1988, od Rockfestu. Už v tom roku sme napríklad v Ostrave mali okruh fanúšikov, ktorí boli klasickí oceánisti. Tí ľudia sa menili. No išlo len o to, že ich bolo stále viac a viac. Ale človek, ktorý robí muziku, si predsa nepraje nič viac, než aby mal publikum, ktoré na neho bude chodiť. Nám sa to podarilo. Sú kapely, ktoré to nezažijú nikdy a hrajú pri tom výbornú hudbu.

Imidž Oceánu sa diametrálne líšil od všetkých dovtedajších československých kapiel. Kto bol jeho tvorcom?

- To sa tiež postupne vyvíjalo úplne prirodzene. Je dobré si prezrieť fotky z Rockových líg, kde som tam ja stál vo fiží, v čiernom kabáte a modrých nohaviciach, Honza Vozáry bol fúzatý. Časom sa to posunulo ďalej a my sme sa začali zaoberať image. Postupne novoromantická image prirástla k srdcu všetkým. Ja som si v rámci vecí, ktoré ma vtedy zaujímali, ako bola napríklad hermetická symbolika, vybral symboly. Mal som chuť ich používať a pripomínať si tak ich obsah. A potom už pred každým turné každý individuálne hľadal, ako sa pódiovo prezentovať.

Nasledoval vznik Shalomu. Čo bolo dôvodom, že tento projekt uzrel svetlo sveta?

- V Oceáne bolo samozrejme obsiahnuté všetko, čo patrí k bežnej kapele. Teda aj istá ponorková nemoc po tom, čo hráte 120 koncertov ročne a strávite väčšinu času spolu, je úplne prirodzená. V priebehu natáčania albumu Pyramida snů došlo k tomu, že i keď bratia Vozáryovci nepriniesli žiadnu pesníčku, mali výhrady voči istým skladbám. Boli to napríklad piesne Zelený drahokam, Tanec ve skle, Píseň naděje, ktorá sa tam nakoniec dostala a stala sa oceánistickou hymnou. A vznikali aj ďalšie skladby ako Až jednou. Ja a Petr Kučera sme získali pocit, že keď máme tvorivý pretlak skladieb, a nie je možná dohoda, tak si to vydáme sami. No vznikol problém, ktorý sa už nikdy nedoriešil a to, kto bude písať pre Oceán. Po prvom Shalome sa to objavilo zas. De facto materiál, ktorý sa objavil na albume Brány vzkazů, mohol pokojne byť štvrtou doskou Oceánu... No neboli sme schopní dohodnúť sa. Zastalo to na tom, že keď pokračovať ďalej, musia sa zapojiť tvorivo všetci členovia. Boli veľké ambície týkajúce sa hudby. Ale tie sa musia potvrdiť tým, že dotyčný donesie materiál. Tak ako Taylor doniesol do Queen skladbu Radio Gaga a bol z toho hit ako blázon. My sme si s Petrom Kučerom neželali nič viac, len aby nastal u nás problém ako napríklad u Duran Duran, že začali všetci členovia nosiť skladby. Na tom bohužiaľ Oceán skončil.

Raz za určité obdobie prichádzate s radikálnou zmenou immidžu. Zlé jazyky tvrdia, že to je ovplyvňované do značnej miery zmenami výzoru Dave Gahana z Depeche mode.

- Myslím si, že my sme boli úplne inde ako Depeche Mode. V časoch, keď oni chodili v kožených handrách, mali sme my na pódiu teatrálne oblečenie. Boli sme viac novoromantickí a šli sme svojou cestou. Na koncertoch sme používali stále špeciálne oblečenie. Kdežto oni mali civilný imidž. V istom momente som sa prestal strihať. Malo to duchovný rozmer a nadväzovalo to na náboženskú tradíciu. A vrátil som sa tým k tomu undergroundovému imidžu, ktorý som mal predtým. Celú základnú a strednú som mal dlhé vlasy. U Gahana to bolo iné. Bol ovplyvnený priateľkou, žil v úplne inom svete. Došlo k náhodnej súhre. Spätne som zistil, že to bola chyba z našej strany. Že sme mali vydať druhú dosku Shalomu s pôvodným imidžom, keby sme kalkulovali. Ale moje prirodzené cesty ma viedli úplne inam. Dnes je to pre mňa všetko civilná záležitosť a to čo mám momentálne na hlave, mi pripadá najpraktickejšie a najlepšie udržiavateľné. Nám depešáci vytýkali, že do syntetyzátorovej hudby vnášame príliš duchovných a náboženských vecí. To u Depeche Mode samozrejme nikdy nebolo. A my sme boli preto kultúrnejší ako oni. No to nemení nič na tom, že ja mám Depeche rád, počúvam ich od roku 1985 nepretržite. Ešte dodám, že ma mrzela vyhranenosť publika, ktorá na západe nie je. To, že depešáci boli depešáci, oceanisti oceanistami a šalomisti šalomistami. A navzájom sa nenávideli. Takto sa smerom na západ muzika nekonzumuje. Je to špecifikum strednej a východnej Európy.

V roku 1996 ste ohlásili odchod z veľkého showbiznisu. Čo vás k tomu doviedlo?

- Mám pocit, že za to trošku mohli i novinári. Po roku 1994, keď boli vonku Brány vzkazů a druhý Shalom, som cítil, že si potrebujem sám zrovnať isté veci v hlave. A popremýšľať, čo ďalej. Či zase vytvoriť nejakú formáciu, alebo sa dať na sólovú dráhu. Preto som sekol všetky aktivity. Čo sa prejavilo aj finančne. A celý chaos okolo muziky prirodzene poznačil aj moje manželstvo. No veľmi mi to pomohlo. Mohol som veľa vecí pochopiť aj pre budúcnosť. Rozhodol som sa ísť na sólovú dráhu. A vyvstal problém, že Oceán bol známy, takisto Shalom. No Petr Muk ako značka nebol zavedený. Tak sme na tom začali pracovať. A tiež na materiále na prvú sólovú dosku, ktorú som pripravoval v spolupráci s Ivanom Jombíkom.

Vyšli vám dve sólovky. Prvá, bezmenná, gitarovejšia v roku 1997. A druhá, Jizvy lásky, v roku 2000. Ako by ste ich zhodnotili?

- Prvé album bolo o tom, že som sa objavil prvýkrát pod svojím menom. Sú fanúšikovia, ktorí hovoria, že bolo lepšie. A zase iní hovoria, že druhé je lepšie. To podľa mňa nemá cenu rozoberať. Každé som sa snažil urobiť čo najlepšie. Možno sa nám podarilo na Jizvách lásky dať dohromady oveľa viac skladieb so silnými refrénmi. Číselný predaj prvej sólovky nevidím ako zásadný prehmat. Ďaleko väčšou chybou bolo, že moja gramofónová firma po určitom čase stopla reklamu, čo tomu albumu vôbec nepomohlo. No už sme si to vyjasnili v rámci druhého albumu. A to všetko sa spočítalo a zafungovalo to v predajnosti atď. Mám z toho radosť. Teším sa z toho, ako vyzerajú koncerty, aký majú sound. V rámci tvorby si pripadám s posledným albumom najslobodnejší. A to aj v súvislosti s kapelou, s ktorou hráme. A takisto s dramaturgickou skupinou, ktorá pripravuje koncerty a všetko okolo.

Je to dobrý východiskový bod pre ďalšiu prácu.

Muzikál Johanka, v ktorom spievate, je v podstate o viere, nádeji, ale aj zrade. Myslíte si, že sú viera a nádej ešte potrebné pre dnešok? Má to ešte nejaký zmysel?

- V každom storočí je stále rovnaký problém, že v rámci ideálov a morálnych kódexov vieme, ako by sme sa mali chovať. No narážame stále na svoje zlozvyky, pudy a negatívne vlastnosti. A rovnako ako v roku 1500 pred n. l. riešia i dnes ľudia problém, ako sa postaviť k svojmu životu. Je nutné v sebe nájsť silu a hľadať východiská. Tým, že sa svet definitívne prepojil, je tu kvantum náuk. Záleží na každom človeku, či nájde v sebe silu a odrazí sa od systému. Každý náboženský systém chce od jedinca pozitívne chovanie a nájsť v sebe silu v kontaktoch s ľuďmi a vzťahoch sa chovať čo najlepšie. Bohužiaľ, tisíce rokov to porušujeme. Desatoro v západnej kultúre, ovplyvnenej židovskokresťanskou kultúrou by malo byť základom. Ale pár desiatok kilometrov smerom na juh sa nedávno vraždilo a prebiehala genocída. Ľudia porušujú jeden bod desatora za druhým, vzájomne sa zabíjajú. Ale na to je etika. Vychádza z toho, že niekto mal mystickú skúsenosť, víziu, schopnosť sa spojiť s transcendentnom. A na základe tejto skúsenosti začal etiku meniť a posúvať. Mohol to byť Mojžiš, Budha, ale aj Jana z Arcu. Na základe svojej mystickej skúsenosti sa snažila posúvať veci inam. Je otázka, či reálne existuje možnosť nadviazania kontaktu s transcendentnom. Alebo to je len niečo, čo patrí do nášho podvedomia a so smrťou to všetko končí. Ale ja verím, že nie, že život má zmysel, že existuje tvorca vesmiru a transcendentno, niečo, kam sa presúvame po smrti. A tá viera ma núti, aby som o všetkých morálnych kódexoch premýšľal pozitívne.

Nedávno sa objavili fámy, že ste mali záujem vystúpiť ako predskokan Depeche Mode na septembrovom pražskom koncerte?

- Je to trochu inak. Len som hovoril, že sa budem snažiť ako výraz komplimentu Martinovi Goremu poslať mu CD Jizvy lásky. Nemám ambíciu vystupovať pred Depeche Mode. Oni si privezú vlastnú predkapelu. A je toľko technických problémov, ktoré by bolo nutné vyriešiť, že to ani nemám v úmysle. Teraz sme absolvovali skvelé 22-koncertné turné. Ešte dva koncerty nás čakajú. Užili sme si to fantasticky. Mali sme veľký zvuk, veľké svetlá, veľkú scénu. Videlo to v priemere vyše 20 000 ľudí. Možno pôjdeme na jeseň ešte 10 koncertov. Takže my sme spokojní. Ja osobne sa pôjdem na Depeche určite pozrieť. Ale nemám žiadnu predskokanskú ambíciu.

Čo nové chystáte pre svojich fanúšikov, na čom pracujete?

- Cez leto sa budem snažiť dať dokopy nový hudobný materiál. Mám zatiaľ jeden klavírny song. Boli časy, keď som si nevedel predstaviť, že budem znovu skladať. No zas to ide. Takže odcestujem na chatu na Lipno a za dva mesiace to dám dohromady. Na jeseň by sme to chceli natočiť a na jar 2002 vydať. Chcem ešte urobiť cover piesne Baby come back od Eagles, ktorú milujem od mladosti. Neprijal som ďalšie ponuky do muzikálov. Chcem ostať v Johanke z Arcu. Rok som žil v kolotoči, keď okrem januára, kde som bol dva týždne s dcérami na horách, som buď v divadle alebo vystupujem. A ešte sa snažím stíhať štúdio, aranžovanie a natáčanie singlu. Teraz sme pracovali na jesennom singli Tančíš sama. Budeme k nemu točiť aj klip. Práce je veľa. Chceme odohrať ešte niekoľko koncertov. Záujem usporiadateľov je veľký. Bude sa hľadať sponzor. A potom dokončíme promo okolo albumu Jizvy lásky... Potom by som rád na chvíľu vymizol z médií a rádií, aby sme mohli zas na jar začať.

Autor: Ladislav ONTKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.