zodpovednosť a stal sa trénerom dorastu. Túto svoju úlohu sa rozhodol naplniť spolu so Štefanom Naháčom, vyhľadávačom talentov a trénerom družstva žiakov a Gustavom Argajom redaktorom, ktorý sa stal vedúcim družstva dorastencov až do roku 1945. Bihary sa tejto činnosti vo výchove mladých futbalistov venoval až skoro do svojich 50-tich rokov života a pre túto prácu s mládežou ustupovala do pozadia aj jeho ženba. Pre Emila báčiho, ako ho všetci volali, zháňal po prešovských uliciach a gruntoch Naháč báči, veľký milovník futbalovej mládeže, talenty. Chodil, sledoval, priviedol na ihrisko desiatky chlapcov, z ktorých vyrástli dobrí futbalisti, nielen špičkoví, ale aj "radoví", ktorí našli ako dospelí uplatnenie v menších kluboch. Slávia Prešov sa vždy honosila svojou futbalovou liahňou. Táto tradícia sa zachovala až dodnes. Platí vytýčená zásada, že iba vlastní odchovanci zaručujú správny vzťah ku klubu, sú mu oddaní a pri tom aj najlacnejší. Málo slovenských futbalových klubov sa venovalo a venuje výchove mladých adeptov futbalovej hry tak, ako tomu bolo a je v Prešove.
Emil Bihary dal tejto činnosti základ. On učil nielen ovládať futbalovú loptu, on chlapcov vychovával. K chlapcom bol veľmi láskavý druhý otec ale bol aj nekompromisný a to najmä v otázke disciplíny. Chovanie tohto človeka na ihrisku ako aj v práci bolo pre všetkých vzorom. Chudobným chlapcom pomáhal a najväčšia pocta pre nich bolo pozvanie Emila báčiho na zmrzlinu ,či zákusok do cukrárne "U Lukáča" na prešovskom korze. So svojimi zverencami vedel celé hodiny vysedávať v strede mesta na lavičkách pred parkom. Rozprával, dával príklady, rozoberal s nimi futbalové hlavne "nepísané pravidlá a zákony", ale vyžadoval poriadok, pracovitosť, výsledky v škole a životosprávu. Z hry svojich zverencov mal veľkú a úprimnú radosť, fajčil cigary a fajočku a podľa toho ako fajčil a bafkal, bolo možno posúdiť, či bol spokojný s hrou svojich zverencov. Žil plnohodnotným životom, oženil sa, ale prešovskému futbalu dal všetko, celé svoje srdce a spomienka naňho zostane v histórii prešovského futbalu večná.
Už v prvom ročníku futbalových súťaží boli dorastenci ŠK Slávia zaradení v ročníku 1939/1940 do najvyššej župnej súťaže s tým, že na základe rozhodnutia Slovenského futbalového zväzu budú všetky ročníky dorasteneckých futbalových súťaží ukončené finálovým bojom o hrdý titul dorasteneckého majstra Slovenska.
V prvom ročníku najmä po príchode Gejzu Šimanského z pražského Rapidu vytvoril celok, ktorý ho nezahanbil. V súťaži teraz už celoročnej jeho celok vyhral všetko, čo sa dalo a tak sa kvalifikoval s ním do záveru, ktorý vyvrcholil tým, že sa dorastenci Prešova dostali až do finále. Mal pritom veľkú výhodu, že ako hráč vedel pre každého svojho zverenca nájsť to miesto v celku, ktoré vyhovovalo jeho hráčskym schopnostiam, štýlu hry. Keď si na to spomínam a uvádzam, že vek dorastencov bol stanovený výškou 19 rokov, bude sa zdať neuveriteľným, že na miesto pravej spojky postavil Gejzu Šimanského a na ľavú spojku v útoku Milana Danka. Práve z týchto ešte len 15-ročných mladíkov urobil tvorcov hry prešovského dorastu. Tieto dva "motory" boli ťahúňmi jeho celku, podporovaní boli vynikajúcimi záložníkmi Kovalčíkom, Bojtinom a Jozefom Steinerom. No ale ani ostatní od brankára až po ľavé krídlo za nimi nezaostávali. Bol to kolektív, ktorý sa vedel na ihrisku o víťazstvo doslova "pobiť" a do hry vložil svoje celé srdce a dušu. Možnosť hrať v drese ŠK Slávia bola pre týchto chlapcov najväčšia odmena.
Do finále prvého ročníka a možnosť získať titul majstra Slovenska sa dostali celky ZTK Zvolen a ŠK Slávia Prešov. SFZ stanovil pravidlá, aby nemohlo dôjsť k neregulovanosti a podvodom. Prvý zápas vo Zvolene sa skončil remízou 2:2 a už vtedy padlo podozrenie, že za celok Zvolena nastúpili hráči, ktorí už hrali za mužstvo dospelých, čo bolo v rozpore s pravidlami súťaže. Odvetný zápas sa hral v Prešove a boli sme z toho roztrasení vidinou možnosti byť držiteľmi prvého titulu majstra. Ja som kopal vždy jedenástky a už na začiatku zápasu som sa postavil k lopte a "prásk", trafil som do bočnej žrde. Gól z toho nebol. K pokutovému kopu som sa potom v živote od hanby nepostavil. Zápas bol vynikajúci a keď za stavu 2:2 nariadil rozhodca pokutový kop, postavil sa k jeho realizácii kapitán Dezider Kassay, no aj to trafil do žrde, ale opačnej a tak zápas skončil nerozhodne 2:2. Otázka bola, čo bude ďalej, rátalo sa s tretím zápasom na neutrálnej pôde. Aké však bolo naše prekvapenie, keď po prekontrolovaní zápisov zo zápasov vyhlásil za majstrov SFZ celok ŠK Slávia Prešov, pretože za celok ZTK Zvolen nastúpilo v oboch zápasoch niekoľko hráčov, ktorí už dorasteneckú súťaž nemohli hrať.
O titul sa zaslúžili brankár Pišta Karabiňoš, obrancovia Dezider Kassay Vincent Kušnír, záložníci Pišta Kovalčík, Michal Bojtin, Jozef Steiner, útočníci Gejza Bod, Gejza Šimanský, Štefan Ľorko, Milan Danko, František Kuchár. Náhradníkmi boli Ladislav Kručay a František Kušnír.
Menovaní boli prvými zlatými chlapcami v slovenskom futbale nosiac v sebe titul majstra Slovenska. Odmenou bol iba pohár, vtedy sa nijaké medaily ešte nerozdávali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
