zabezpečili postup na MS´90 v Taliansku. Po takomto úspechu každý tréner má pevnejšiu pozíciu a ani kreslom predsedu nezvykol zatriasť nik. V tom čase patrilo Rudolfovi Kockovi, ktorý predtým roky šéfoval pražskej Dukle na Juliske. Hoci ho Praha uznávala ako zapáleného funkcionára a odborníka, mala ho v žalúdku, lebo bral všetkým futbalovú smotánku, takže takmer všetci tvrdili, že tento vojenský klub do srdca Prahy medzi slávnu Spartu a Slaviu nepatrí. Napokon, armádny celok neskôr vypoklonkovali do Příbramu, ale oveľa skôr, hneď po najrušnejších revolučných dňoch na zasadnutí vtedajšieho predsedníctva ČSFA sa neoslavoval postup, ale padla hlava šéfa.
Po vysnívanom triumfe večer v Lisabone hovoril R. Kocek o tom, čo si všetko v záujme futbalu bude môcť na pôde telovýchovných a straníckych orgánov dovoliť. Jeho plány sa však veľmi rýchlo zrútili, hoci do poslednej chvíle veril, že má pevnú pozíciu. Azda aj preto si dovolil požiadať predsedníctvo, aby hlasovalo o jeho dôvere, či nedôvere a opustil zasadaciu miestnosť. Po štvrťhodinovom čakaní však zažil tŕpke sklamanie, pretože mu prvý podpredseda UEFA Václav Jíra oznámil, že stratil dôveru ľudí okolo seba a musí predsednícky post uvoľniť. Aj ho uvoľnil, ale na februárovej celoštátnej konferencii chcel otriasť dočasnou Jírovou pozíciou. Mal v snahe vyrukovať s tým, že futbalu kormidluje bývalý spolupracovník štátnej bezpečnosti, avšak na varovanie blízkeho okolia, že sa to obráti len proti nemu, ustúpil a odišiel z futbalu bez biľagu. Tým viac, že mu po pätách sústavne šliapal známy tréner Tomáš Pospíchal, ktorý išiel až tak ďaleko, že varoval šéfredaktorov novín, ktoré s Kockom uverejnili akýkoľvek rozhovor, slovami "či neviete, o čo tu ide, uvedomte si, čo robíte!" Druhým mužom, čo sa snažil šliapať Jírovi na päty, bol F. Chvalovský. Pochopiteľne, teraz má iné starosti a z futbalu sa odpísal definitívne. Aj on však v porevolučných časoch nakoniec pochopil, že prvý podpredseda UEFA urobí svojím postavením pre čs. farby vo svete viac, ako on. Významnú úlohu v tomto smere zohral bývalý prezident SFZ M. Služanič, ktorý sa nakoniec stal najbližším spolupracovníkom prvého čs. futbalového muža.
Kým V. Jíra, ktorý mal manželku Slovenku zo Žiliny, sa presadil na veľkej scéne predovšetkým ako funkcionár a obranca, v role trénera reprezentácie už nepôsobil tak úspešne. Zato bývalý medzinárodný hokejový rozhodca Rudolf Baťa sa presadil vo futbale ako generálny sekretár zväzu zo všetkých povojnových najvýraznejšie. Rýchlo vnikol do novej problematiky, ba čo viac výborne ovláda angličtinu, mal mimoriadne manažérske schopnosti, nič neušlo jeho pozornosti. Keď nie tak dávno bolo treba po Chválovskom obsadiť do najbližšej konferencie post prezidenta ČMFS, "Rudla" ako známi Baťu nazývajú, bol jedným z najvážnejších kandidátov. Nakoniec vypadol z hry kvôli veku, lebo vraj Česko by malo v dvoch najpopulárnejších športoch najstarších prezidentov v hokeji je ním Karel Gut ale to si myslíme nebolo vonkoncom rozhodujúce, čo potvrdzuje i to, že Česi medzi mantinelmi dobývajú úspech za úspechom. Vek v Baťovom prípade však asi nebol taký rozhodujúci, ako skôr skutočnosť, s ktorou vyrukovali poniektorí, že bývalý generálny sekretár bol tiež spolupracovníkom štátnej bezpečnosti. V jeho i v Jírovom prípade to však znie čudne, pretože ani jeden z tejto futbalovej funkcionárskej dvojice by neskrivil čo len vlas na hlave nikomu. V Jírovej zápletke išlo skôr o to, že ako nestraník by mal dvere na UEFA, kde musel často cestovať, pribuchnuté a generálny sekretár bol zasa človekom, ktorý aj nám novinárom pomohol v zahraničí, kde sa dalo. Nehovoriac, že neraz nás videl v spoločnosti ľudí, ktorí emigrovali pred i po roku 1968. Nikoho však nikdy na vypočúvanie nepredvolávali, čo svedčí o tom, že čo je na papieri, môže byť od pravdy na míle vzdialené. Nakoniec, naň možno načarbať hocičo. Aj po rokoch si však každý môže urobiť svoju mienku, najmä, keď vieme ako to v tých časoch chodilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
