vzniku spadajú asi do polovice šesťdesiatych rokov. Vtedy James T. Russel si zaumienil, že vytvorí záznamový systém, ktorý by umožňoval neobmedzené prehrávanie bez počuteľnej straty kvality nahrávky. Je známe, že napr. gramofónová platňa sa časom obohrá a kvalita záznamu klesá. Tiež magnetofónový záznam má podobné nedostatky. Preto prišiel Russel s myšlienkou záznamu a reprodukcie zvuku bezdotykov, predávaním potrebných informácií iba svetlom. Jeho spôsob však nemal nič spoločné s optickým záznamom tak, ako ho poznáme napríklad zo zvukového filmu. Využil už vtedy známy princíp digitálneho záznamu. Ten v jeho prípade tvorili "body" svetla alebo tmy, každý s priemerom 1 mikrometer. Ako svetelný zdroj použil laser, "svetlo" a "tmu" potom počítačom prevádzal na elektrický signál, ktorý bol počuteľný alebo viditeľný. Vytvoril tak takmer perfektný záznam, ktorý sa nikdy neobohrá. Na tento svoj systém obdržal Russel 22 patentov. Aj napriek tomu, že svoj vynález veľakrát úspešne predvádzal, investori a vedci boli veľmi skeptickí. Investícia sa im zdala až veľmi dlhodobá a zisky priveľmi vzdialené. Takýto stav zostal až do roku 1980.
Výrobné práva kúpili spoločnosti Phillips a Sony. Tieto spoločnosti vykonali niektoré modifikácie systému, aby podporili masový predaj a možnosť "domáceho" užívania. V roku 1981 tridsaťpäť elektronických firiem súhlasilo so štandardom Philips-Sony a začali preteky vo výrobe prehrávačov kompaktných diskov. Na rozvoji týchto prehrávačov má "zásluhu" i "príchod" pomerne lacných laserových LED diód. V roku 1986 sa už prehrávačov predalo viac ako jeden milión. Stali sa tak vari najpredávanejších prístrojom spotrebnej elektroniky. Kompakty zaplavili svet. Takmer dokonalá kvalita, takmer nezničiteľné, ktorým nevadí odtlačky prstov, drobné škrabanca a dokonca ani niekoľkohodinový dážď. Ale vývoj sa nezastavil...
Verejnosti už nestačilo mať "iba" dokonalé kompakty firemnej produkcie. Tá chcela v 90-tych rokoch kompaktné disky vhodné aj pre záznam počítačových dát a pre vytváranie vlastných záznamov. A tak sa objavili prepisovateľné kompakty. Bolo tak možné vytvoriť si zálohu vlastných dát, ale bohužiaľ, aj dát ostatných, vrátane kópií hudobných CD v pôvodnej kvalite. Ako by to nestačilo, technický pokrok umožnil výrobu kompaktov, ktoré sa dajú vymazať a nahrať nanovo. Laserom jednej farby sa vykoná záznam, laserom druhej farby sa dáta vymažú. Aké jednoduché...
Edison by sa čudoval, čo všetko sa vojde na strieborný kotúč s priemerom 12 cm. Zatiaľ čo on začínal so záznamom dlhým niekoľko minút, dnešné CD môže hrať okolo jednej hodiny, a ak sa použije kompresný formát všeobecne známy pod skratkou mp3, môže cédečko hrať až 11 hodín. A o tom, že na kompakt je možné nahrať nielen "pevné" ale aj "pohyblivé" obrázky, sa mu určite ani nesnívalo...
Autor: I/jv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
