synovia, nevesty i deti žijú s futbalom od rána do večera. Otec Pavol začal za Medziloborce hrať ako dorastenec v roku 1962, ale už o rok neskôr bol vďaka kvalitným výkonom preradený k seniorom. Aj keď odvtedy ubehlo pekných pár rôčkov, pamätá si na vtedajších spoluhráčov. Boli to: M. Kováč, M. Dimun, J. Ledida, J. Lojziak, P. Hoč, A. Kurečka, D. Papjak, Ľ. Choluj, T. Mundík, E. Halajčík, M. Zozuľák, P. Tarča, M. Hodor, P. Cepko, P. Gejdoš, A. Tarča a M. Vaco. "Bola to veľmi dobrá partia a to nielen na ihrisku, ale aj mimo neho," nezabúda dodať Pavel. Medzilaboreckému dresu bol verný počas celej svojej futbalovej kariéry. Výnimkou boli len dve sezóny, keď si počas vojenčiny obúval kopačky v Dukle Prešov, ktorú vtedy trénoval J. Pantiček. Tu pôsobil jeden rok a odtiaľ ho M. Slaminka zlanáril do blízkej Nižnej Šebastovej, kde hrával pod trénerskou taktovkou E. Holingu. Aj na tamojších futbalistov má príjemné spomienky. Aj napriek dobrým podmienkam v Šariši ho to čoraz viac ťahalo domov. "Rodná hruda je každému vždy najmilšia," zdôrazňuje Pavel. Začal hrať znovu v klube, kde kedysi začínal a tu aj ako 36-ročný skončil s aktívnou činnosťou. Veľkou oporou mu počas celej kariéry bola manželka Anna, ktorá taktiež pochádza z futbalovej rodiny. Futbal hrával jej otec i brat M. Zozuľák, ktorý neskôr zamieril do Svidníka. Manželia Lukačíkovci veľmi túžili po mužských potomkoch, ktorí by rovnako ako otec kopali do lopty. Ich sen sa naplnil do bodky. Postupne prichádzali na svet Víťazoslav, Pavel a Gabriel. Samozrejme, otec ich už odmalička začal zaúčať do tajov futbalovej abecedy a všetci traja začali hrať futbal medzi žiakmi vo svojom rodisku. Postupne sa cez dorast prepracovali až do mužstva seniorov. Všetci priaznivci najpopulárnejšej kolektívnej hry v Medzilaborciach predpovedali, že toto súrodenecké trio bude hájiť farby materského klubu dlhé roky. A tak sa aj stalo. Dnes by si tu ani nevedeli predstaviť zostavu bez tria Lukačíkovcov. Veď v každom zápase najmladší Gabo s prehľadom zastavuje súperových útočníkov, Viťo režíruje hru v strede poľa a Paľo strieľa góly. Všetci traja sú ženatí a Gabo s Paľom majú po jednom synátorovi, ktorí zrejme pôjdu v šľapajách otcov. Futbalový talent však nechýba ani dvom Viťovym slečnám, ktoré sa v tejto hre nedajú oproti chlapcom zahanbiť. Vyzerá to tak, že mená Lukačíkovcov sa budú v Medzilaborciach v súvislosti s futbalom ešte dlho spomínať. Zaujímavosťou tejto rodiny je aj to, že po každom zápase sa bratia zídu v byte svojich rodičov, kde dopodrobna rozoberajú jednotlivé zápasy, pričom najväčší dôraz kladú na vlastné výkony. Hlavné slovo má samozrejme otec, ale mimo debaty neostáva ani matka. Nechýbajú ani manželky, ktoré dobre zapadli do súkolia futbalového diania rodiny. "Ináč sa to ani nedá, pretože len v tomto zložení sa všetky veci vyriešia," prízvukuje matka Anna. Zároveň jej kladieme otázku, či nevesty nebránia synom hrávať futbal, keďže niekedy na to dopláca rodina. "Vôbec nie, ony vedeli, koho si berú, takže sa tomu musia podriadiť. Škoda len, že v našom meste nie sú športové triedy, aby nielen naše vnúčatá, ale i deti zo širokého okolia mohli rozvíjať športový talent," s trpkosťou v hlase sa vyznáva pani Anna, ktorá je na svojich synov futbalistov hrdá, pretože na ich adresu počúva len slová chvály. Netýka sa to však len futbalu, ale aj ich súkromia. Senior Pavel po skončení kariéry na futbal nezanevrel. Na požiadanie vtedajších funkcionárov pôsobil ako tréner dorastu i mužstva dospelých, ktoré prevzal svojho času v nelichotivom stave, ale napokon všetko dobre dopadlo a mužstvo sa v súťaži zachránilo. Neskôr zastával funkciu tajomníka futbalového oddielu a vedúceho mužstva. "Nemohol som povedať nie, keď ma o to poprosili moji priatelia V. Baran a J. Mihalič, ktorí v tomto období pracovali ako predsedovia oddielov," zdôveruje sa nám Pavel. Ale ako sám tvrdí, jeho synovia potrebovali "súkromného" trénera. Preto prestal funkcionárčiť a ven
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
