Plazím sa po chladnom temnom dne,
slina sa ťahá z úst, už nie sme.
Sama sa plazím a ruky nevládne sú,
pomôžte, prosím, ja vás cítim tu.
Vy pomoc darovať mi nechcete
a ja dúfam, že za ruku ma vezmete.
Vy neoblomne krútite hlavou: "NIE",
vraj krátke ruky máte, neprejdete sa po dne.
Prosím, prosím, pošlite mi kúsok svetla,
moja drobná sviečka už dávno zhasla.
Prosím, prosím, pošlite mi kúsok svetla,
budem vám vďačná do konca svojho sveta.
Ste ako umelina bez duše,
nepodobáte sa jedinej ruže.
Vaše ruky sú odťaté
a srdcia bolesťou zaliate.
A hľa, slnečný lúč smerom ku mne sa ťahá,
možno ho spasila láska nahá.
A možno to je srdce dobré, čo miluje a odpúšťa
a mrak sivý na oblohe, kvapky zla spúšťa.
Odrazu moje ruky akési sily naberajú,
siahajú k svetlu a pery sa usmievajú.
"NIE!" moje pery skríkli,
keď mi moje svetlo zhasli.
Bolesť, bolesť mi v srdci narieka,
žiaľ tam má svoj názov, RIEKA.
Už nemôžem dýchať, zloba mi ústa zapcháva,
viečka mám ťažké a slza mi líce zalieva.
Viečka mi váha prevažila,
duša po bubnoch biť prestala
a slza sa na chodníku rozbila.
Autor: Zuzana Wernerová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
